Nie je to sranda
Niečo spraviť... Musím sa priznať, že hoci skúšku z prvej pomoci už máme za sebou, za tých pár sekúnd, kým sme sa k nej dostali mi hlavou stihlo prebehnúť len: „Dúfam, že to nie je vážne a nič moc s ňou nebude treba robiť..."
Našťastie, vysvitlo, že slečna len podcenila stravovanie a omdlela. S kamarátkou sme spravili všetko čo sa v tejto situácii robiť dá a má, zavolali sanitku a všetko bolo zase v poriadku...
Ale...
Táto situácia ma prinútila zamyslieť sa. Nad tým ako rýchlo sa všetko čo sa v škole učíme zabúda. Ako ma dokázala aj takáto „banálna" situácia vykoľajiť... A či taký bežný človek, ktorý prvú pomoc naposledy študoval na kurze v autoškole aspoň približne vie, čo robiť.
Ako sa v takejto situácii správať?
V lete sa to môže stať hocikomu. Z tepla, alkoholu, nedostatku tekutín. Keď náhodou niekto omdlie:
1.) Zistíme, či dýcha a má pulz.
2.) Snažíme sa ho prebrať. Oslovením, potrasením, slabým prefackaním...
3.) Zdvihneme mu nohy. Je to preto, aby krv z nôh stiekla do hlavy, aby sa mozog prekrvil a začal opäť správne fungoval.
4.) Môžeme chladiť čelo.
5.) Ak sa do 5 min nepreberie, zavoláme záchranku.
A kde volať?
Prekvapilo ma, že keď sme kamarátku odpadnutej slečny poslali zavolať záchranku ani netušila, aké číslo má vytočiť.
Vo všeobecnosti platí, že pokiaľ potrebujeme naozaj len sanitku, na Slovensku je najlepšie volať 155. Pri volaní na číslo 112 ste totiž v kontakte s centrálnym pracoviskom pre všetky záchranné zložky a až odtiaľ je váš hovor prepojený na záchranku. A to je strata drahocenného času.
112 je vhodnejšie v prípade hromadného nešťastia alebo ak potrebujeme nielen záchranku ale aj hasičov alebo policajtov.
Keď voláte, je dôležité uviesť vaše meno, adresu odkiaľ voláte, stav pacienta a nikdy neskladať ako prvý.
Ak nedýcha...
Ak zistíme, že človek nedýcha a jeho srdce nebije, je zle. Kyslík je pre fungovanie organizmu nesmierne dôležitý. Bez neho začínajú odumierať bunky, tkanivá, orgány a teda aj človek ako celok. Preto, keď niekto prestane dýchať, treba s tým okamžite niečo robiť. Platí, že čas hrá v náš prospech a preto netreba otáľať.
1.) Zakloníme hlavu a skontrolujeme ústnu dutinu, či sa v nej nenachádza niečo, čo postihnutému znemožňuje dýchať.
2.) Pri kardiopulmonálnej resuscitácii (KPR,alebo jednoducho masáži srdca spojenej s dýchaním z úst do úst) je dôležité zapamätať si pomer 30:2, teda najprv tridsať stlačení hrudníka približne uprostred spojnice medzi prsnými bradavkami a potom dva vdychy. Pri tomto pomere je šanca, že pacienta zachránite najväčšia. Tento postup opakujeme až kým sa pacient nepreberie alebo nedorazí záchranka.
Pri deťoch všetko robíme ako u dospelých s jedinou výnimkou. Najprv dieťa predýchneme dvomi vdychmi a až potom pokračujeme v klasickej KPR. Je to preto, že u detí je väčšia šanca, že problém je v pľúcach, naopak u dospelých je najčastejším vinníkom srdce.
Kardiopulmonálna resuscitácia môže niekomu zachrániť život. Bohužiaľ, šance nie sú až také vysoké ako v amerických seriáloch, kde je úspešnosť laického „oživovania" v teréne možno aj 90%.V neprikrášlenom reálnom svete je to len niečo medzi 10-20%. Ale uznajte, neoplatí sa za ľudský život bojovať, hoci sú percentá proti nám?
A načo to tu vlastne píšem?
Viem, že väčšina ľudí si povie, že toto už počuli miliónkrát. Aj ja som to už počula veľmi veľa krát. Ale aj tak si niektoré veci stále nepamätám.
Možnože väčšina ľudí, tento článok len tak preletí očami a nezapamätá si z neho vôbec nič.
Ale čo ak sa nájde aspoň jeden taký, čo si dá záväzok, že si dnes večer aspoň čosi o prvej pomoci vyhľadá na internete a pozorne prečíta alebo sa naučí aspoň ten starý známy pomer pre KPR?
Možno to niekomu zachráni život. A myslím, že to mi za to stojí.