Všetky moje zvery

Autor: Martina Paulenová | 24.9.2011 o 19:22 | Karma článku: 7,34 | Prečítané:  1069x

Keď som bola malé dievčatko, bola som jedným z tých zvieratkofilných detí, čo všetko čo sa hýbe a nachádza v prírode dovlečú domov a chcú sa o to starať. Neuveriteľné, koľko „domácich miláčikov" som za tie roky doma mala...

Slimáčiky

Prvé ochranárske sklony sa vo mne objavili ešte keď som bola úplný štoplík. Cesta do škôlky mi vždy trvala dvakrát tak dlho ako bežnému predškolákovi, pretože som po daždi pred zrazením zachraňovala všetky slimáky a dážďovky, čo boli na ceste.

 

Pĺšik

Neskôr som sa do šťastného života v našich lesoch začala angažovať ešte aktívnejšie. S kamarátkami sme sa rozhodli, že zo slamy vyrobíme „hniezda". Aby vtáčiky mali kde bývať.

Vyniesli sme ich na vysoký strom a čakali, kedy sa do nich nasťahuje nejaký obyvateľ, „najlepšie nejaký dravec alebo uletený papagáj".

Pri prvej námatkovej kontrole nás čakalo prekvapenie. Ako som prehmatávala slamu, či v nej niečo je, zacítila som v ruke tlkot malého srdiečka. A tu zrazu mi z dlane ako mydlo vyletel malý plch.

 

Kobylka

Niektoré tvory sa u nás doma objavili aj celkom bez pozvania. Napríklad  jedna veľká zelená kobylka. Z ničoho nič bola v našej obývačke a preskakovala zo skrine na skriňu. Ako správni hostitelia, pár dní sme ju kŕmili špenátom, a potom, potvora jedna!, bez poďakovania zmizla.

 

Malé lastovičky

Raz som u nás na sídlisku s kamarátkami našla mláďatká lastovičky. Zrejme vypadli z hniezda. Samozrejme, so psími očami som ich doniesla domov a prosila mamu nech ich zachránime. Boli ešte celkom maličké, s hebkým páperím. Mama nakoniec povolila.

Kŕmili sme ich vajíčkom a ja som sa ich dokonca snažila naučiť aj lietať. Mávala som rukami a dohovárala im, nech po mne opakujú. Asi som však nebola taká dobrá učiteľka ako by bola ich mama, lietať nezačali, iba pišťali a triasli sa.

Po asi týždni sme odchádzali na dovolenku a tak som našich malých podnájomníkov presťahovala ku kamarátkam. Po príchode domov ma čakala smutná správa. Napriek vzornej starostlivosti ( Katka im dokonca vlastnoručne lovila muchy na papanie) lastovičky neprežili.

 

Kapor

Samostatnou kapitolou boli vianočné kapre. Samozrejme, dieťa s povahou  ako ja sa s rybičkou, ktorú sme mali jesť  na štedrý večer vždy stihlo skamarátiť. Rodičia si preto vymysleli milosrdnú lož, že kapra vždy tesne vypustia naspäť do jazera, aby jeho rodina nebola smutná.

Všetko sa však raz odhalilo. Na dvere nám zaklopal sused, či by sme mu nemohli požičať náradie na zabitie kapra. Mali ste vtedy vidieť moju tvár...

 

Krtonôžka

Tak tento príbeh je tak trochu absurdný. Všetko sa to začalo jedného večera, keď nás nadšený ocko volal do pivnice, nech sa ideme pozrieť, že našiel  svrčka.

Všetci sme sa čudovali, že sme si svrčka predstavovali úplne inak. Ale ocko trval na svojom, je to on. Vypustili sme ho teda na záhradku, nech nám pekne vyhráva. Za pár minút bol opäť vo vnútri. Ocko ho  pokarhal a vrátil naspäť do trávy.

Na druhý deň mi volala zdesená mama. Keď  kolegom rozprávala o tom, ako zvláštne vyzerá svrček  jeden z nich v jej opise spoznal celkom iný hmyz: krtonôžku. Tento chrobák je postrachom všetkých záhradkárov, lebo svojimi ostrými zúbkami dokáže za pár dní zničiť aj celé obrovské záhony.

Ešte pár dní potom sme stále v napätí čakali, či nám nezačne odumierať tráva a mama sa podchvíľou vyberala na lov tohto zloducha, ktorého sme si do záhrady sami nasťahovali.

 

Drozdy

Minulý rok na jar nás čakalo milé prekvapenie. Na terase vo viniči si drozd vybudoval hniezdo.

To ale bolo divadlo! V priamom prenose sme mohli sledovať drozdicu ako sedí na vajíčkach, neskôr malé hlavičky s otvorenými zobáčikmi čakajúce na červíky a mušky, ktoré im mama donesie a na záver aj prvé letecké pokusy mladých drozdíkov.

Zažili sme s nimi aj veľkú drámu, keď na hniezdo zaútočil veľký dravec. Vtedy všetky vtáčiky v záhrade štebotali ako o život. Ocko nakoniec nenásytného vtáka odohnal... No aj tak sa nad terasou ešte dlho šírilo zúfalé pišťanie.

 

Záchodový pavúčik

Neuveríte, ale asi 3 roky sme na záchode chovali pavúka. Volal sa Kristián. Keď mama umývala dlážku, vždy si dávala pozor, aby mu nenamočila nožičky. Návštevy vždy výskali, že máme na záchode hnusného pavúka. A my sme len vysvetľovali, že je to náš Kristián. Až raz.. Jedni naši známi nepochopili, že si fakt nerobíme srandu a na záchode pavúka máme naschvál... Vyhnali ho von a odvtedy sme ho nevideli...

 

Keď to takto vidím napísané, mali sme my teda  doma už všelijakú háveď!

Samozrejme, mala som aj „tradičné" domáce zvieratká ako zajace a škrečky... Ale o tom možno niekedy inokedy :)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?