Anča a ja

Autor: Martina Paulenová | 15.1.2012 o 18:46 | Karma článku: 11,38 | Prečítané:  2849x

Celú noc som sa prehadzovala z boku na bok a hoci som sa snažila, súvislý prúd splašených myšlienok som zo svojej hlavy nevedela dostať von. Ráno som vstala ešte pri mesiačiku a celá som sa chvela. Vedela som, že musím aspoň niečo zjesť, no broskyňový jogurt akosi nie a nie zmiznúť z kelímka. Roztrasenými rukami som si zapla slušné čierne šaty. Hlboký nádych a idem na to. Ten veľký deň, akýsi veľký výkričník, míľnik, strašiak, ktorý bol stále taký vzdialený, bol zrazu tu. Skúška z anatómie.

Kapitola prvá:  Nulla dies sine anatomia

Bolo to pred rokom a pol. Prvá prednáška. My všetci takí vystrašení a vyhúkaní a pred nami ten starý pán profesor, ktorý sa na nás tak strašné závažne pozrel a povedal: „Vaši spolužiaci na iných fakultách vám budú rozprávať, ako chodia na diskotéky, ako športujú a oddychujú. Ale vy nie. Vy budete sedieť nad knihami, tak dlho, kým nebudete mať zo zadkov placky a z hláv balóny. Budete plakať, budete nadávať, čo ste si to vybrali za školu. Anatómiu sa budete učiť každý deň, aj na Vianoce, aj na Silvestra. Lebo keď to zanedbáte, už to nedobehnete."

A my znovu tie vyhúkané pohľady a boli sme vyplašení ešte viac.

A potom pán profesor ešte pridal príbeh o zvláštnom starovekom zvyku, keď veliteľ chybu celého oddielu rytierov potrestal tak, že im kázal postaviť sa do radu, odpočítal každého desiateho a zabil ho na výstrahu ostatným. U nás to vraj bude podobne. Na skúške z anatómie. S tým rozdielom, že padne každý tretí.

Pamätám si, že cez prestávku polovica prednáškovej sály bežala do kníhkupectva, kúpiť si skriptá a anatomické atlasy.

 

Kapitola druhá: Kostiareň

„Dobrý deň, poprosím vás hornú končatinu."

Počas prvého semestru, celkom frekventovaná veta.

Funguje to asi takto: Prídete do Kostiarne, vypýtate si kosti, ktoré si chcete požičať, ako zálohu necháte pracovníkovi kosťárny váš ISIC študentský preukaz a vyfasujete krabicu so „študijným materiálom".  A môžete sa vzdelávať. Ohmatávať, skúšať ako je to všetko pospájané, hľadať zárezy a jamky, ktoré ste v atlase nenašli.

Nie nadarmo sa hovorí, že lepšie raz naživo vidieť ako stokrát čítať alebo počuť.

 

Kapitola tretia: Pitvy

Pitevňa u nás na škole sa vôbec nepodobá na tie z hororov. Pekná, moderná, klimatizovaná. Skupinka študentov v bielych plášťoch sa skláňa nad telom a opatrne po vrstvách sa snažia vypreparovať čo sa len dá.

„Pozor, nepretnite nejakú dôležitú cievu alebo nerv!" poúčajú nás .

A my dobre vieme, že ich musíme počúvať. Na tom, čo si sami vypreparujeme nás  totiž o dva týždne budú skúšať prakticky takmer celú anatómiu. A preto sa snažíme, aby sa telo na stole čo najviac podobalo tým krásnym obrázkom z anatomického atlasu. No aj napriek najväčšej snahe preskúšanie bude náročné.  A na pitevni nikdy neuvidíme červené tepny, modré žily a žlté nervy tak ako je to nakreslené v atlase.

Nie je to žiadny krvák. Skôr precízna a piplavá robota pre trpezlivých. Na začiatku je ťažké zvyknúť si na pach formalínu, no neskôr to už ani nevnímate. Jediné, čo vám pripomenie vašu nie práve najpríjemnejšiu arómu sú pohľady ľudí v autobuse, keď idete domov.

 

Kapitola ďalšia: Od rána až do večera

Ráno budíček na siedmu. Hneď sadnúť za stôl a študovať. A drtiť a bifľovať a nasávať... Potom prestávka na obed, poobede krátka prechádzka na čerstvom vzduchu a opäť do kníh. Čítam, píšem, hovorím si to nahlas. Latinčina mi už lezie hore krkom a v noci sa mi sníva o tom, že sa šmýkam po bránici alebo, že stojím v oku.  A aj tak je stále toľko vecí, čo ešte neviem. Dohromady 950 strán, plus rentgeny a vyše sto schém. Kto si to má všetko pamätať? Už ani jesť nemám chuť a zdá sa mi, že kvôli tejto škole asi prídem o všetkých kamarátov. Toto skúškové ma zabije.

 

Kapitola posledná: Piatok trinásteho

A teraz stojím tu. Vyklepaná, s roztraseným žalúdkom. Pred samotnou ústnou skúškou najprv musím prejsť cez pripúšťací test.

Normálne počujem ten kameň , čo mi odpadol zo srdca, keď viem, že ho mám úspešne za sebou.

Na ústnej skúške si každý vytiahne 4 otázky. Pohybový aparát, orgány, nervová sústava a na záver topografia ľudského tela. Už pri prvom pohľade na otázky, o ktorých budem hovoriť si vydýchnem.

„Tak slečna, podajte mi index..."

Úsmev.

„Prajem vám veľa úspechov v ďalšom štúdiu."

„Ďakujem!!!"

Nadšene vybehnem von na chodbu. Toto bol ten najšťastnejší piatok trinásteho!!

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?