Pred troma týždňami bol môj ocko s kolegami na turistike vo Vysokých Tatrách. Všetko prebiehalo skvelo. Krásne počasie, nádherné výhľady, všetci traja úspešne zvládli naplánovanú trasu. Hurá, už sú na Hrebienku. Po krátkom oddychu zvažujú, či pokračovať peši alebo lanovkou. Jeden z kolegov má však lepší nápad. Kolobežky!
Táto atrakcia sa na Hrebienku prevádzkuje už niekoľko rokov. Sľubuje vám rýchlu cestu dole a nejaký ten adrenalín. Po chvíľke váhania sa napokon nechajú kamarátom ukecať. "Dobre, skúsime to teda!"
Ocko nejde na podobnej horskej kolobežke po prvýkrát. Boli sme na niečom podobnom na Žiarskej chate. Čuduje sa však, že brigádnik, ktorý má na starosti celý servis okolo kolobežiek sa neunúva im nič vysvetliť a objasniť ako bezpečne zvlánuť cestu dole. Ba čo viac, ani napriek otcovej požiadavke im neposkytne prilbu.
Dobre teda, ide sa dole!
Na týchto horských kolobežkách je nebezpečné, že majú brzdu na prednom kolese. Preto treba ísť veľmi obozretne a šikovne pracovať s ťažiskom, aby ste pri prudšom brzdení nevyleteli hlavou do stromu. Cesta z Hrebienka je dosť strmá, je na nej niekoľko ostrých zákrut a treba dávať pozor na turistov, ktorí idú hore. Okrem toho, pozor na výmole a jamy! Na internete som sa dočítala, že dole touto asfaltkou je možné na kolobežke dosiahnuť rýchlosť až 70km/h.
Ocko sa blížil k cieľu. Zostávalo mu prejsť pár metrov. Táto časť rozprávania je dosť zahmlená. Ani sám nevie vysvetliť, čo sa vlastne stalo. Možno sa na kolobežke niečo zaseklo, možno do kolieska vbehol kameň. Ktovie. Pamätá si len, ako letí vzduchom, potom tupý úder svojej lebky o asfalt a zhrozený krik okoloidúcich.
"Zostaňte v pokoji ležať!" Okolo zakrvaveného muža je razom hlúčik ľudí. Náhodou (a našťastie) je na túre akurát aj istý pán doktor, ktorý môjmu ockovi hneď podal prvú pomoc. Sanitka ho odviezla do nemocnice.
Príbeh však pokračuje. Ockovi po všetkých možných vyšetreniach nakoniec diagnostikovali "len" zlomený malíček a kľúčnu kosť. Celé telo samá modrina, pod očami monokle. "Dopadli ste ešte dobre!" utešujú ho doktori. "K nám na oddelenie skoro každý deň vozia nejakého kolobežkára z Hrebienka a vy ste na tom zatiaľ najlepšie. Mávame tu zlomené chrbtice, rozbité lebky a podobne."
Pýtam sa, ako to, že sa s tým nič nerobí?
Ocko po príchode domov bol aj na polícii. Tam mu povedali, že to nie je ich vec. Že má ísť na Inšpektorát práce. Išiel. Tam mu zas povedali, že to nie je ich problém, že má ísť ešte na nejaký iný úrad. Nikoho to nezaujímalo. Tak, takto to u nás funguje.
Odvtedy trošku študujem na internete a našla som viacero prípadov úrazov na Hrebienku. A naozaj, mnohé príbehy nemajú taký šťastný koniec ako ten ockov.
Aj dnes sa ďalší človek zranil pri tejto "zábavke". Vraj ho prevádzkovatelia nechali dolámaného ležať na ceste.
A ak sa nič nezmení, pôjde to tak to ďalej.
Človek sa spolieha na to, že keď prevádzkovateľ bez okolkov dá do ruky kolobežku hoci aj 10ročnému dieťaťu, že existuje nejaká garancia, že to dieťa živé a zdravé zíde dole.
Bohužial, tak to nie je.
Chcem, aby to čo najviac ľudí vedelo a dávalo si na to pozor.