Stratené príbehy

Autor: Martina Paulenová | 15.4.2013 o 20:15 | Karma článku: 15,91 | Prečítané:  1112x

Mala som šťastie, ktoré nemá každý. Poznala som svojich prastarých rodičov. Niekedy si vravím, škoda, že som bola taká malá a ani som si neuvedomovala, že je to niečo vzácne a nezvyčajné. Spoznať kúsok minulosti. Stretnúť ľudí, ktorí zažili veci, aké sa už teraz nestávajú, ktorí ma udivovali zvláštnymi slovami a príbehmi...

 

Takmer celá vetva rodiny z maminej strany pochádza z dedinky Ďurčiná pri Rajci.  Prastarká s prastarkým za celý svoj život rodnú dedinu viacmenej neopustili. Maximálne 20km pešo do Žiliny, raz za čas.

Prastarká bola taká drobná, že som ju prerástla asi v desiatich. Na dvore kravička a všakovaké iné dedinské zvieratá. Starká nám vždy dávala domáce mlieko, tvaroh a maslo. Ruky mala studené.

Prastarký, hoci mal už takmer 90, spomínal presne a rád. Rozprával o dobách, keď sa menila mena, zatrpknutý, stále to chápajúci ako krivdu.

„Šetrili sme na dom a potom prišla zmena a všetko nám zobrali..."

Starká spomínala, ako za jej mladých čias bolo všetko inak.

„Vždy pol roka, v lete sme pracovali na poli a pásli kravy. Do školy sme chodili len vtedy, keď sa na pole nedalo."

Znie mi to, ako keby som počúvala príbehy kdesi z diel Kukučína a ťažko mi uveriť, že to všetko bola ešte pomerne nedávno prítomnosť.

 

 

Kedysi sme sa vždy zastavovali v Prievidzi. Býval tam brat môjho starkého. Všetci ho volali Krstný otec. Býval v záhadnom dome s tajnými miestnosťami, kopou kníh, sám s malým čiernym psíkom Bobom. Televízia mu vždy hučala tak, že sme ju počuli až na ulicu. Bol sám ako prst, len so spomienkami na svoju ženu.

Návšteva vždy prebiehala podobne.

„Dáte si koláče? Piekol som minulú nedeľu."

Nie sme si istí, či môžeme jeho výtvoru dôverovať. Keď dodá, že ich už ani Bobo nechce, je nám všetko jasné.

„Koľkatáčka to vlastne si? Učíš sa dobre? Tak je dobre!"

Sedím v starom hojdacom kresle, oblečená v bunde, lebo vo vnútri je takmer rovnaká zima ako vonku. Hompáľam nohami a ticho odpovedám na otázky. Taký človek, s toľkými vráskami, toľkými čudnosťami a podivnými príbehmi. Neviem, ako sa k nemu správať.

Krstný otec nám rád rozprával o dovolenkách v Chorvátsku. A potom o tom, ako mal kamaráta, čo chodieval so sanitkou a že raz mali zabíjačku a potrebovali zabité prasa rýchlo dostať na akúsi oslavu.

„A tak sme tú sviňu naložili do sanitky, zapli majáky a všéétky autá nám uhýbali!"

Sám sa zasmeje pri spomienke na to.

 

 

Babička Gizka bývala u mojich starkých. Drobná, s pokrútenými palcami, svojská. Pokašliavala, povzdychávala a nás, deti, volala k sebe. Mala som ju rada. Ale aj ona, ako každý tak starý človek vo mne ako dieťati vzbudzovala tie zvláštne pocity, ktoré dodnes neviem vysvetliť a potrebu udržovať si akýsi odstup.

„Nože ukáž, či si sa dobre napapala," hovorila vždy a natiahla zvráskavenú ruku.

A my, deti, sme ju vždy celou silou stláčali za prst, aby sme jej dokázali, koľko máme sily.

Rada rozprávala príbehy. Pochádzala z dediny, kde bol farárom Jozef Tiso, neskorší prezident prvej Slovenskej republiky. Nikdy na neho nedala dopustiť.

„Bola som ešte malé dieťa a pamätám si, ako ma nosil na rukách."

Stovky príbehov. A potom, keď už pamäť prestávala slúžiť, pár príbehov stále dookola. A dookola. Pamätám si situáciu, keď niekto z rodiny, zrejme po ťažkom dni, babičku zahriakol:

„To sme už počuli, babička, buď chvíľu ticho."

Vtedy ju to asi zamrzelo.

 

 

Smutné je, že teraz, keď niekedy spomíname na jej slová, zisťujeme, že ani tých tisíc opakovaní zrejme nebolo dosť. Uvedomujeme si, koľko zaujímavých vecí a zážitkov hovorila, no akosi si nevieme spomenúť na nič konkrétne. Radi by sme sa spýtali, ako to teda vtedy bolo. Ale tú možnosť už nemáme. A tak isto je to aj so slovami Krstného otca, či ďalších prastarkých.

V dome v Prievidzi už býva niekto úplne iný a izba, v ktorej sedávala babička Gizka je prázdna. A ani v Ďurčinej nás už nikto nečaká.

A takto zo sveta každým dňom zmizne veľké bohatstvo. Príbehy o dobách, pre nás tak vzdialených, no predsa relatívne nedávnych. Skúsenosti, rady, múdrosti. Zmiznú, lebo nebol nikto, kto by ich pozorne vypočul a zapísal niekde hlboko do pamäti.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?