Slivkové guľky a iné katastrofy

Autor: Martina Paulenová | 10.5.2013 o 20:01 | Karma článku: 9,84 | Prečítané:  1696x

Keď sa starká vydala, bola to pre ňu ako pre každú inú veľká zmena. Začala bývať so svojím mužom a svokrovcami a zvykať si na celkom iný život než na aký bola dovtedy zvyknutá. Dodnes na to s úsmevom spomína.

Viete, doma sme boli naučení vždy sa poriadne najesť. To ale tuto, u starkého doma, vôbec nebolo zvykom. Tam tanier len tak potrúsili pár odrobinkami a to nazývali plnohodnotným obedom. Pamätám si, bola som akurát tehotná, ako sa ma raz starkého mama pýtala, či si s ňou dám praženicu. Bola som hladná ako vlk, tak som pristala.

„Z jedného vajíčka ti bude stačiť?"

Prekvapene sa na ňu pozriem.

„Či zješ aj z dvoch?"

A tak som musela priznať, že doma som jedávala z piatich.

 

Alebo raz svokra k mäsu pripravila sós. Takú hustú omáčku. Bola som vtedy celý deň sama v dome, tak mi povedala, nech si na obed zoberiem zo špajze.

Tak som aj spravila. Bolo toho tak akurát, v malom modrom kastróliku, tak som to celé zfutrovala.

Večer sa svokor začal obzerať, že by si niečoho zajedol.

„Dáme si ten sós," povedala prastarká no akosi nie a nie ho nájsť. To som si ešte myslela, že ho majú viac v nejakom väčšom hrnci. Až keď sa začala vypytovať, kde som po obede položila ten modrý kastról, bolo mi jasné, že sme dovečerali.

U starkého doma ma mali za takého žrúta, veru tak to bolo.

 

A poviem vám, moje začiatky s varením, to bola katastrofa!

Svokra raz bola na týždeň kdesi na pobyte a tak som ja, ako mladá gazdiná mala povinnosť ujať sa chodu domácnosti. Jedno popoludnie prišiel za mnou deduško, starkého otec.

„Helenka, ale by som si niečoho dobrého zajedol..."

„A čo také by ste si dali?"

„Mmm, také slivkové guľky, to by som si veru dal."

Nikdy predtým som guľky nerobila, no nechcela som sa nechať zahanbiť. Starký mi poradil, ako sa robí cesto a tak som sa do toho pustila. Prastarká robievala výborné slivkové gule. S tenkým cestom, mňam.  Začala som nababrávať cesto na slivky, lenže slivky mi stále vypadávali a tak som cesta stále pridávala a pridávala. Boli z toho poriadne gule.

Starký mi prízvukoval, že keď guľky dám do vody, treba ich poriadne premiešať. Tak som aj spravila. Len čo moje výtvory plávali vo vode, riadne som ich prečesala varechou, zakryla pokrievkou a čakala. Po chvíľke sa zjavil svokor, ktorému už tiekli slinky.

„Helenka, už by to mohlo byť, nemyslíš?"

Nedočkaví sme nadvihli pokrievku . Ale čo to? Na povrchu vody plávajú kúsky cesta a slivky sú rozvarené na spodu.

„To si teda slušne zamiešala," smial sa vtedy starký.

Ale ja som si aj poplakala, veď ma to toľko úsilia stálo a také fiasko z toho.

 

Iný deň si prastarký popýtal mäsovú polievku, takú ako robieva prastarká.

A tak som varila. Keď už bola polievka skoro hotová, prišiel prastarký okoštovať.

„Hm, to neni ono. Niečo si tam zabudla dať."

A ja rozmýšľam, ale neviem.

„Moja žena tam dáva červenú papriku," radí mi.

Nejako sa mi to nezdalo, ale presvedčil ma, nech ho počúvnem. Polievka zvláštne očervenela.

Opäť koštovanie.

„Toto stále neni tá polievka... Pridaj tam ešte bobkový list."

„Bobkový list?"

„Stále to chutí inak..."

A tak sme varili, ako keď psíček s mačičkou piekli tortu. Stále sme ochutnávali a pridávali. A výsledok?

„Tak toto teda  nie je TÁ polievka, čo robí babička," vyhlásil deduško.

Keď sme jej to potom rozprávali, nestíhala sa čudovať, čo za recept sme to vymysleli.

„A veď keď robievaš pečeného zajaca, tak toto všetko tam dávaš..." bránil sa deduško.

„Ale to je zajac a nie polievka." Smeje sa babička na celé kolo.

 

A deti, ešte vám poviem o mojom prvom zákusku.

To sme sa vtedy rozhodli s našim starkým, že upečieme Dobošove rezy. Všetko šlo ako po masle, už zostávalo len spraviť karamelovú polevu navrch.

Tak sme nechali skaramelizovať cukor na panvici a poliali ním náš výtvor. Lenže sme nevedeli, že do karamelovej polevy treba dať maslo alebo mlieko, aby moc nestuhla.

A tak sa stalo, že náš karamel stvrdol až na sklo. Keď sme sa potom chceli pochváliť našim, čo dobrého sme upiekli, nie a nie zákusok rozkrájať, taký bol tvrdý. Toľko sme sa s tým mordovali, dobre že sme to pílkou nepílili, ba aj zuby sme si skoro povylamovali.

A nakoniec šla poleva zo zákusku aj tak rovno do koša.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?