HIV - pozitívny

Autor: Martina Paulenová | 29.5.2014 o 19:51 | (upravené 29.5.2014 o 19:57) Karma článku: 11,89 | Prečítané:  3440x

„Rozdeľte sa do trojíc,“ zavelí mladá doktorka. „Anamnéza, objektívny nález a všetko zapísať do dokumentácie.“ A už medzi nás rozdeľuje pacientov. „Tu máme jedného HIV - pozitívneho pána...“ Ani si nestihnem uvedomiť, čo práve povedala a už jeho kartu držím v ruke. A ostatní odomňa ustupujú, akoby sa práve dozvedeli, že mám mor.

Musím sa priznať, že ani mne nie je všetko jedno. Viem, že ako budúca lekárka musím takéto situácie dokázať zvládnuť a viem aj to, že bežným kontaktom sa nenakazím. Ale predsalen...

"Prosím vás..." obrátime sa na našu doktorku. "Pri tomto pánovi... Je treba dodržovať nejaké špeciálne bezpečnostné opatrenia...?"

"Čo myslíte?" odpovie nám otázkou. "O prenose HIV už predsa niečo viete..."

To áno. Vírus HIV je veľmi precitlivelý. Stačí chvíľa mimo jeho obľúbené tekutiny a je po ňom. Môžeme ho nájsť v krvi, ejakuláte, vaginálnom sekréte, materskom mlieku a v malom množstve v slinách a slzách. V slinách a slzách je ho však tak málinko, že nákaza ja možná len krvou, pohlavným stykom alebo z matky na dieťa pri pôrode alebo kojení.

"Krv mu odoberať nebudete, takže pokiaľ sa s ním nechystáte mať sex, nemusíte sa obávať," zhrnie to s úsmevom naša tútorka. "Ale ak máte strach, kľudne si na vyšetrenie vezmite rukavice. Pán je už zvyknutý, že medici majú rukavice aj vtedy, keď sa s ním len rozprávajú."

Ešte chvíľku robíme drahoty. Neviem prečo, nie je to od nás príliš logické. No nakoniec ideme.

Na izbe je sám, na pohľad ako každý iný. Začiatok rozhovoru je dosť rozpačitý, neviem, či mám nejako naznačiť, že vieme, čo mu je a že to je dôvod toho, že od neho stojíme o malý kúsok ďalej než býva zvykom. Postupne sa však atmosféra uvoľňuje a my zisťujeme, že pred nami leží úplne normálny sympatický pán, pacient ako každý iný.

Rozpráva nám o svojom živote, o práci, o cestovaní, kamarátoch, rodine,... Myslím, že je rád, že sa môže vyrozprávať. Jeho názory sa mi páčia. Je to fakt úplne bežný človek, pokojne by mohol byť mojím kamarátom. Keď sa téma zvrtne na jeho chorobu...

"Nikdy sa s tým nezmierim," povie. "Človek spraví jednu chybu a život ho takto kruto potrestá... Nie je to nespravodlivé?"

Mlčíme, lebo si uvedomujeme, ako veľmi má pravdu. Človek nemusí byť feťák, alkoholik alebo starý perverzák. Stačí jeden krok vedľa a celý život je naruby.

Dnes je už liečba na veľmi dobrej úrovni. Pacienti sa často dožívajú takmer rovnako dlho ako zdraví. 

"Ale už asi nikdy nenájdem ženu, ktorá by bola ochotná so mnou žiť, nikdy nebudem mať deti."

Keď vidím, ako sme pri predstave kontaktu s ním reagovali my, vzdelaní medici, ktorí dobre vedia, ako sa vírus šíri, neviem si ani predstaviť, ako musia reagovať ostatní. Aké to musí byť, keď každý od vás stojí čo najďalej, kamaráti s vami zrazu nechcú chodiť hrať futbal a zamestnávateľ začne mať problémy s vašou prácou? A pritom, opakujem, pri bežnom kontakte je riziko nákazy viacmenej nemožné.

Náš pacient sa o svojej chorobe dozvedel, keď po dlhodobých problémoch s plesňami na nohách jeho praktická lekárka, ktorá si už s liečbou nevedela rady, vyslovila podozrenie, či nejde o nejakú poruchu imunity. A bohužiaľ, potvrdilo sa.

HIV vírus je zákerák. Keď sa človek nakazí, chvíľku sa cíti akoby naňho niečo liezlo, no nemusí mu byť vôbec nič. Tieto nezávažné potiaže rýchlo vymiznú. To už sa však vírus veselo množí v pomocných T- lymfocytoch. Tento druh bielych krviniek je dôležitý v boji proti infekciám. Vždy keď sa nejaká objaví, zakročia a všetko je zas v poriadku. HIV vírus však neúprosne napadá týchto malých vojačikov a ich počet sa pomaly znižuje. Dlhú dobu nemá nakazený žiadne problémy, prípadne len zväčšené lymfatické uzliny. T- lymfocytov je zatiaľ dosť a prípadný útok baktériíí alebo iných potvor vedia stále dobre zvládnuť. Po niekoľkých rokoch alebo aj desiatkach rokoch však ich počet klesne natoľko, že telo ostane ako mesto bez hradieb. Akákoľvek infekcia, ktorá by si u iného človeka ani neškrtla, môže skončiť fatálne. Toto štádium choroby sa označuje skratkou AIDS. Zákerné je, že do chvíle, kým pacient začne mať problémy s častými infekciami, nemusí o svojej chorobe vôbec vedieť.

Smiešne, ako  my ľudia šalieme, keď sa máme stretnúť s niekým, kto má AIDS. A pritom každý neznámy, ktorý nám skríži cestu, ho môže mať tiež, vôbec to na ňom nemusí byť vidno a čo je ešte horšie, ani on sám o tom nemusí vedieť. Nemali by sme sa ku každému neznámemu správať, akoby bol HIV - pozitívny? Keď opití niekde na diskotéke bez akejkoľvek ochrany nadväzujeme intímne vzťahy, keď odoberáme našim pacientom krv, keď pracujeme s ich biologickým materiálom,...? 

Tento deň mi dal veľmi veľa. 

Zistenie, že aj niekto, "kto má AIDS", môže byť sympaťák. Že aj keď vieš, že dotykom sa od neho nenakazíš, bližšie než je nutné k nemu aj tak nepodídeš. 

Že po svete behá určite omnoho viac ako tých predpokladaných 40 miliónov nakazených, pretože HIV - pozitivitu na človeku naozaj nevidno.

A že niekedy je aj jedna chyba priveľa.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?