Zbojnícky chodník zostal v Terchovej dodnes, prepletený pomedzi skalné Tiesňavy, s výhľadmi široko ďaleko.
Treba uznať, skrýša to bola prešpekulovaná. Veď zdola by človek sotva uveril, že sa na vrcholky pichľavých bledosivých ihiel vôbec dá vyštverať.
No stačí poznať správnu cestu, zabočiť za ten správny strom a zrazu zistíte, že skaly vôbec nie sú také nedostupné, ako sa tvária.
Pomaly sa dostanete na miesta, ktoré sa vám prednedávnom týčili nad hlavami a cesta, ktorá vás sem doviedla sa zmení na tenkú stužku vinúcu sa dolinou.
Skalnej ťave, ktorú pozná asi každý, kto niekedy prechádzal cez Tiesňavy, môžete takmer na hrb vyliezť, tak blízko pred vami postáva.
Aby toho nebolo málo, spoza hrebienka oproti vám vykukne sám Veľký Rozsutec.
A keď vyleziete ešte o kúsok vyššie, zbadáte oba Rozsutce. Zaujímavé, že keď stojíte medzi nimi, zdajú sa vám skoro rovnako vysoké a stačí iný uhol pohľadu a z Malého Rozsutca je úplný trpaslík.
Na jednej z najvyšších skál sme našli dreveného deduška, akéhosi strážcu celého kráľovstva. Keď nechám fantáziu voľne plynúť, dokážem si živo predstaviť, ako ho kedysi dávno do dreva vyrezávali samotní slávni terchovskí zbojníci.
Dostaneme sa až do sedla Malé Nocľahy. Ktovie, možno práve tu si kedysi Jánošík so svojou milou Aničkou na noc postieľal.
Ďalej pokračujeme po modrej značke, smerom do dolinky Obšívanka. Nízke jesenné slnko osvetľuje Terchovú pod nami.
Výhľadov je neúrekom, veď takmer na každú skalu, okolo ktorej prechádzame vedie nenápadná odbočka zo značky. Len treba dávať pozor, niekedy stačí stúpiť kúsok vedľa a je po vás.
Niektoré skaly vyzerajú ako skamenelí obri.
Iné ako obrovské jaskynné kvaple.
Takto podvečer je v úzkej Obšívanke už poriadne chladno. Tieň sadá na skaly a my sa ocitáme v tajomnom šere. Je čas ísť.
Stačí pár krokov, vyjsť na lúku a slnko nám opäť ohrieva tváre.
Zbojnícke príbehy nechávame za sebou a vraciame sa dole do dediny, späť do obyčajného všedného dňa.
