Prvé ráno ako doktorka

Autor: Martina Paulenová | 30.8.2016 o 18:47 | Karma článku: 12,83 | Prečítané:  6081x

Naša základná škola mala dve poschodia. Dole boli triedy pre prvákov až štvrtákov, hore sídlili „tí z druhého stupňa“.  Pamätám si, aký rešpekt vo mne druhé poschodie vzbudzovalo.

Takí piataci, to boli frajeri. Mohli byť vonku až do zotmenia, chodili domov sami bez rodičov, vedeli sčítavať zlomky a na školskom výlete zostávali aj cez noc. Predstavovala som si, aké to bude, keď budem veľká ako oni.

Potom som prestúpila na osemročný gympel. Oktávani, to boli páni. Chalani fúzatí a bradatí, posedávali na chodbách a hrali na gitare. Dievčatá s veľkými prsiami a výrazným mejakpom na tvári. Keď budem ja v ich veku, budem ako oni. Múdra, rozhodná, s presnou predstavou o tom, čo chcem v živote dosiahnuť, samostatná, takmer vhodná na vydaj.

V prváku na medicíne som opäť obdivovala. Šiestaci, skoro doktori. Bez váhania vedia, čo ktorý pacient potrebuje. Poznajú všetky lieky, od dverí rozoznajú hoci aj vzácne diagnózy. Majú za sebou anatómiu, histológiu, ba dokonca aj obávanú patofyziológiu  a neurológiu. To bude paráda, keď budem ako oni!

Lenže čo sa nestalo. V deň, keď  som sa prvýkrát zobudila ako doktorka, som sa cítila úplne rovnako ako týždeň alebo mesiac predtým. Možno mi odľahlo, ale pocit sebaistoty, že som konečne dostatočne múdra a dospelá, sa nedostavil. Nebola som taká, ako som si predstavovala, že budem, keď som v prvom ročníku hľadela na čerstvých absolventov.

Sú míľniky v živote, od ktorých očakávame veľa. Sú to dni, ktoré máme v kalendári poznačené niekoľko mesiacov dopredu, ktorých sa bojíme a zároveň sa ich nevieme dočkať. Vytvárajú hranicu, ktorú chce prekročiť každý, kto ju má pred sebou. Ale až keď stojíte na druhej strane, uvedomíte si ako veľmi umelá táto hranica je. Zo študenta sa za noc stane doktor, no múdrejším sa za noc nestane.      

Na doktora sa menil celých šesť rokov. Postupne, prostredníctvom malých mikrozmien a miniúspechov. Tak isto, ako sa prvák každým novým naučeným písmenkom potichučky a nenápadne mení na frajerského piataka.

Myslím si, že hoci starších vidíme vždy asi trošku zidealizovane, je dobré k niekomu vzhliadať. Mať okolo seba ľudí, ktorí sú v živote o krok ďalej ako my. Chcieť byť ako oni, nechať sa inšpirovať. Mať pred sebou výzvy a veriť, že po ich zvládnutí, budeme celkom iní, ako deň predtým. A vďaka tomu nestáť na mieste, ale napredovať.  

A možno raz... Stať sa pre niekoho vzorom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci majú stále móresy sedliakov. Chcú bývať vo vlastnom

Vlastniť dom nie je pre Nemca status bohatstva. Skôr sa pozerá na to, či mu vlastné bývanie nebude na príťaž.

KULTÚRA

Ako súdili najväčších nacistických vrahov

Pred 70 rokmi si vypočili nacistický lídri rozsudok v najsledovanejšom procese v dejinách.

PLUS

Hviezdoslavov Kubín bol hrôza, ale pekne zarecitovaná

Zaujíma to po šesťdesiatich rokoch ešte niekoho?


Už ste čítali?