Martina Paulenová
Už chápem prečo na sever...
Pred začiatkom dovolenky som pochybovala a nechápala. Teraz už viem, prečo sa chcem do Nórska vrátiť. Pre toto:
Matka, manželka, lekárka, bežkyňa. Píšem o tom, čo som sa naučila pri výchove svojich dcér, čo som zažila počas behov po lesoch a kopcoch, o fungovaní ľudského tela. A niekedy len o celkom obyčajných drobnostiach. Zoznam autorových rubrík: Veselo aj vážne o materstve, Zo života, Na zamyslenie, Z medicíny, Naše krásne Slovensko, Bežecké, Z cestovania po svete, Najväčšia umelkyňa, príroda, Z rozprávania starých rodičov, Putovanie po Nórsku - 2008, Island 2010, Alpy 2011, Alpy 2012, Alpy 2013, Alpy 2015, Wachau - Dolné Rakúsko, Viedenské zápisky, Západné pobrežie Kanady, Nezaradené, Súkromné, Turistika s deťmi
Pred začiatkom dovolenky som pochybovala a nechápala. Teraz už viem, prečo sa chcem do Nórska vrátiť. Pre toto:
Vo štvrtok 31.07.2008 sme z paluby lode ColorLine Magic poslednýkrát zamávali Oslu a teda aj Nórsku. Malé drevené domčeky sa každou sekundou zmenšovali, za chvíľu boli ako z lega a napokon z nich zostali len malé farebné bodky v diaľke. Naša dovolenka sa nezadržateľnou rýchlosťou končila:(.
Dnes poobede sme slávnostne uzavreli náš okruh po Nórsku a dorazili do hlavného mesta - Osla. Odteraz už budeme na prekrásnu nórsku prírodu len spomínať a zážitky z tejto „divočiny si budeme pripomínať len prostredníctvom fotiek...
Dnes sa asi najviac unavili naše sedacie svaly. Skoro celý deň sme totiž strávili na zadku v aute. Naším jediným cieľom bolo presunúť sa čo najbližšie k Oslu.
Keď niekomu po príchode z tejto dovolenky povieme, že sme boli v Nórsku, určite ho to prekvapí. Ale keď jedným dychom dodáme, že sme zažili slnečný deň v Bergene, to nám už naozaj neuverí (teda ak sa aspoň trošku vyzná). V meste Bergen totiž slnko vidia málokedy aj samotní domáci a nie to ešte turisti. Mesto Bergen je zrejme najupršanejšie mesto Nórska. Prší tu 280 dní v roku a preto je šanca, že doň vkročíte práve počas niektorého z tých zvyšných, slnečných dní, naozaj mizivá.
Existuje drevo, ktoré vydrží tisíc rokov celkom nepoškodené? Áno, existuje. Je z neho postavený malý drevený kostolík v dedine Urnes, ktorý na tomto mieste postavili Vikingovia okolo roku 1130. My sme doň zavítali dnes, v roku 2008 a stál tu celý, úplne zachovalý.
Nórsko sme už videli z mnohých strán. Zo severu aj z juhu, zo zeme aj z vody. A dnes sme sa naň pozreli priamo zo „strechy Škandinávie, z najvyššieho vrchu krajiny - Galdhopiggenu.
Dnešný deň bol v znamení kľukatých strmých ciest s nádhernými výhľadmi. Hneď ráno, pár minút po odchode z campu Trollstigen, si náš Peugeot rozohrial motor na ceste trolov. Po pár kilometroch rovnej cesty sme si znovu „užili, keď sme sa po ostrých serpentínach spúšťali ku Geirangerfjordu.
Spali ste už niekedy na mieste, kde je najväčší výskyt trolov v Európe, ba možno aj na celom svete? A mali ste niekedy také šťastie, že ste nejakého zazreli? My áno. A nevideli sme jedného, ale hneď niekoľkých. V campe Trollstigen sa totiž trolovia stretávajú každé ráno, keď je ešte slnko ospalé a pomedzi stromy sa plazí hustá hmla. Keď si trochu privstanete a potichučky vyjdete z chatky, možno nejakého zbadáte. Musíte sa však poponáhľať, s prvým priamym lúčom slnka, ktorý prenikne spoza vrchov do doliny sa totiž všetci trolovia stratia nevedno kde...
V drevenej chatke v campe pod skalnými zubami, ktoré chránia dolinu ako ostré nože sa nám spalo naozaj svetovo. Ráno sme sa zobudili oddýchnutí a nedočkaví, čo nám dnešný deň prinesie. Pohľad z okna nám odhalil vrchy, ktoré obkolesujú camp skoro zo všetkých strán a pomedzi ktoré sa ako kypiaca polievka valila ranná hmla. Počasie síce nebolo až také úžasné ako sľubovali meteorológovia, ale nášmu odchodu do hôr zabrániť nedokázalo.
Dnešným dňom sme úspešne zaklincovali prvú polovicu našej cesty. Počasie bolo vydarenejšie ako včera a to sa odzrkadlilo aj na našej dobrej nálade. Tá sa zlepšovala každým pohľadom na okolité vrchy, ktoré sa k oblakom dvíhali priamo z mora. S tyrkysovou hladinou kontrastovala ich chladná a drsná veľkoleposť, ich zubaté vrcholky poprášené tenkou vrstvou snehu a ozdobené vodopádmi.
Tak, a znova nám prší... Mestskú prechádzku pod dáždnikmi však zvládneme. Ide sa do Trondheimu.
Cesta je hrboľatá, kľukatá a strmá. Naše auto ju však bez problémov zdoláva. Mama kričí, nech zastaneme, my ostatní sme však už na jej paniku na cestách zvyknutí a tak pokračujeme ďalej. Prechádzame cez planinu bez stromov, kríkov a kvetov. Po pár kilometroch sa nám odkrýva výhľad na celý kraj pod nami. Domčeky vyzerajú ako z lega, cesty ako sivé stužky, ktoré niekto ledabolo rozhádzal pomedzi pusté vrchy. Nad nami sa črtajú obrysy vysokého vrchu. Zdá sa byť celkom nemožné, snažiť sa tam hore vytrepať autom.
Počasie vie byť niekedy poriadny zloduch. Niečo si naplánujete a ono vám všetky vaše plány šmahom ruky zhodí zo stola. A dnes sa zahralo aj s nami.
Pohorie obrov. Národný park Jotunheimen. Vysoké vrchy obrastené kvitnúcimi machmi a lišajníkmi, šíre trávnaté pláne, tyrkysové jazerá, nikde ani človiečika... Pohľady, ktoré nenechajú chladného ani najväčšieho tvrďasa a ktoré pohladia dušu každého umelca... Tak tu sme strávili dnešný deň.
„Sme 200 km od Osla a je tu super, vyhlásil ocko, keď sme sa podvečer vybrali na prechádzku po okolí. A naozaj, je tu krásne. Na prvý pohľad to tu vyzerá ako u nás na Slovensku, príroda je však nedotknutejšia a divokejšia a menej často prerušená civilizáciou. Všetky domy sú drevené (akoby boli postavené z paličiek od nanukov) a ľudia vyzerajú ako nepodarené napodobneniny Kurta Nilsena.
Dnešný deň rozhodne patril medzi najnetradičnejšie v mojom živote. Ráno, asi o pol deviatej sme do ružova vyspatí vstali, naraňajkovali sa a opustili Hotel zum Fritz Reuter. Mali sme na výber - buď pôjdeme rovno do prístavu, odkiaľ odchádza náš trajekt do Osla, alebo sa ešte poprechádzame po centre Kielu. Išli sme rovno do prístavu (mama nedopustila inak, veď už niekoľko nocí nespala kvôli stresu, že sa nenalodíme).
Dnešný deň by sa dal charakterizovať troma slovami: nekonečná cesta autom. Od deviatej ráno do piatej poobede sme totiž prakticky z nášho Peugeotu nevystúpili. Jedinou prestávkou bola raňajková pauza pred Lidlom v nemeckom Radebergu, kde sme si ako praví slovenskí zálesáci posadali na lavičku v parku a pojedali rožky s Veselou krávou.
Ráno som sa zobudila na zurčanie potoka. Cez strešné okno priamo nad mojou hlavou som zbadala krásnu modrú oblohu. Bolo presne sedem hodín.
Poslednýkrát sa pozriem na náš dom. Nasledujúce tri týždne v ňom budú gazdovať len zajko a škrečok. Keď náš Peugeot opúšťa ulicu, sme plní elánu a očakávaní, čo nám tento „úlet prinesie. Myslím však, že počas tejto dovolenky ešte mnoho ráz oľutujeme, že sme radšej nezostali doma vo svojich teplých postieľkach...