V týchto chvíľach som celkom zabúdala na to, že som veľké odvážne dievčatko. S plačom som utekala k rodičom do spálne a prosila ich, aby som mohla spať s nimi. Nikdy neodmietli.
A tam som ju videla... Vysokú ženu oblečenú vo fialovom kabáte. Stála pri dverách každú noc, keď som sa strhla zo sna. Vysoká, že nezvyčajný čierny klobúk, ktorý jej prikrýval tvár, sa takmer dotýkal plafónu, chudá ako svieca a zvláštne záhadná. Nikdy som si ju nestihla poriadne obzrieť, pretože som hneď zavrela oči. Jej prítomnosť ma znepokojovala.
Keď som sa ráno zobudila, na moje nočné videnie som si spomínala veľmi nejasne. V pamäti mi utkvel len fialový kabát. Odvtedy som ju sama pre seba volala Fialová teta.
Videla som ju tam stáť neraz. Rodičom som o nej nikdy nepovedala. Nezdalo sa mi to byť podstatné a myslela som si, že je len výplodom mojej fantázie.
Čas plynul. Postupne sa zo mňa stávalo veľké dievča. Fialovú tetu som viac nevidela. Stratila sa z mojich spomienok.
No asi pred dvoma rokmi, keď sme si s rodičmi a bratom rozprávali strašidelné príbehy, sa Fialová teta znovu ohlásila. Vysvitlo, že mladší brat ju vídaval tiež. Bola som prekvapená a opäť som začala premýšľať, kto alebo čo to mohlo byť. Riešenie neprichádzalo.
Napokon za nami s vysvetlením prišla mama. V tom čase v telke bežala reklama na Orange. „Sme vám na blízku 24 hodín denne,“ tvrdili v nej.
„Bola to pracovníčka Orangeu,“ vysvetľovala mama s úsmevom. „Strážila vás celú noc.“
