reklama

Prečo behám

Zmorená prichádzam z práce. Zhadzujem z pleca kabelku a rozcvičujem si stuhnutý krk. Mám chuť ľahnúť si na gauč, zapnúť seriál a až do večera nehybne pojedať čokoládu. Namiesto toho však po rýchlej káve obúvam bežecké topánky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Moje zamestnanie nie je fyzicky náročné, väčšinu času sedím za počítačom. Napriek tomu mávam po príchode domov pocit, akoby som celý deň kopala kanály. Mám ale overené, že táto telesná únava je len zamaskované psychické vyčerpanie a že najlepším liekom je paradoxne pohyb. Viem, že nesmiem podľahnúť pohodliu sedačky, ale čo najskôr vybehnúť do terénu. Čím dlhšie to budem odkladať, tým menej sa mi bude chcieť.

Pred panelákom sa nemotorne rozcvičujem. Vysoké kolená, zákopy, výpady do strán. Povzdychnem si a striasam sa od zimy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Priznám sa, keď vyjdem von, málokedy som plná energie. Svaly mám drevené a neohybné, srdce nepripravené na blížiacu sa námahu, krv prúdi príliš pomaly na to, aby ma v takomto chladnom počasí zahriala.

Po krátkej rozcvičke pomalým tempom vybieham. Nepreháňam to s rýchlosťou. Viem, že zdržanlivosť v úvode mi zabezpečí príjemný pocit počas celého behu.

Hneď po prvých metroch si spomeniem, ako veľmi ma behanie baví. Usmejem sa a v duchu sama seba pochválim, že som sa odhodlala ísť. Telo sa postupne rozohrieva, srdce zrýchľuje, dych sa prehlbuje.

Míňam paneláky a mierim do blízkeho lesíka.

Najradšej behávam v prírode. Nepotrebujem MP3 prehrávač. Počúvam šušťanie suchého lístia, rozhovory vtákov, vietor v korunách stromov. Obzerám sa okolo seba a vnímam tie nenásilné prirodzené farby. Z plných pľúc nasávam vlhký vzduch voňajúci po machu a blate.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cestou na neďaleké pole tesne popred mňa prebehnú tri lane. Najprv sa trošku zľaknem, ale adrenalín v kombinácii s endorfínmi, ktoré sa vzápätí vyplavia, ma poháňajú ešte rýchlejšie vpred.

Pri behaní takmer vždy stretnem nejaké zviera. Aha, uvedomím si, my ľudia nie sme jediní obyvatelia Zeme! Raz sú to veveričky, inokedy srnky ladne preskakujúce potoky alebo hrozivá divá svinka. Prekvapivo, najviac ich zazriem, keď behám v noci. Svetlo z mojej čelovky sa odráža od očných bielok a ja sa nestíham čudovať, koľko lesných obyvateľov ma sleduje z tmy.

Po poli bežím smerom k neďalekému kopcu. Čaká má pár relatívne strmých kilometrov. Skracujem dĺžku kroku, zvyšujem hlasitosť dychových prejavov, posúvam prah bolesti a trénujem pevnú vôľu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Beh do kopca som objavila len nedávno. Funguje ako zarovnávač prehnaných emócií. Niekedy vybieham so slzami v očiach, inokedy nahnevaná a zlostná. Alebo si v hlave nesiem komplikovaného pacienta, nepríjemného rodiča či strach z blížiacej sa služby. Pri behu do kopca sa mi všetka krv z mozgu presúva do nôh. Na vybičované emócie mi nezostáva energia. Keď takto mozog „odkrvujem“ dostatočne dlho, jednoducho zmiznú.

Konečne som hore. V najvyššom bode mojej trasy. Spokojne sa obzerám zo strany na stranu a obdivujem krásu našej Žilinskej kotliny. V diaľke Malá Fatra a Martinské hole, zasnežené, počas zimy vyzerajú ako Alpy. Blíži sa západ slnka, svetlo je mäkké, teplé, príjemné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počas bežného života v meste niekedy upadám do pocitu bezútešnosti, bezfarebnosti, zhonu. Stačí jeden takýto krásny výhľad a hneď mám náladu omnoho lepšiu.

Druhá polovica trasy je prevažne dole kopcom. Mám za sebou 6 kilometrov a pomaly sa dostávam do štádia, keď to, že bežím, už takmer vôbec nevnímam. Nohy akoby sa hýbali zotrvačnosťou, dýchanie je kľudné, ustálené v príjemnom stave rovnováhy. Zrýchľujem. Mám pocit, že dokážem hocičo.

Táto fáza je na behu najkrajšia. Na samotný pohyb sa už vôbec nesústredíte, hlavu máte čistú, bez akýchkoľvek myšlienok, ste predávkovaní endorfínmi.

Môj bežecký autopilot sa vypne až keď nedopatrením skočím na zamrznutú mláku. Nohy predbehnú trup. Celým telom mi prebehne výboj adrenalínu, svaly sa reflexne stiahnu, srdce sa rozbúcha ako o život. Mám čo robiť, aby som udržala rovnováhu.

Aj takéto chvíle, keď sa zapne pud sebazáchovy, majú čosi do seba. Nazvala by som to bežeckou lobotómiou. Náhly neočakávaný impulz, ktorý vám z hlavy vymaže všetky ťažké myšlienky, ktoré sa v nej dovtedy lenivo prevaľovali zo strany na stranu. Jediné čo zostane, je ostražitosť a potreba pekelne sa sústrediť na zvyšok trasy.

Ako sa blížim do civilizácie, stretávam niekoľko bežcov. Usmejeme sa na seba alebo si zamávame.

Mám rada ten pocit spolupatričnosti, príslušnosti do rovnakej skupiny, zvedavosť akú trasu má oproti bežiaci človek za sebou. A spokojnosť, keď vás uznanlivým pohľadom pochváli za slušné tempo.

Po vyše hodine som doma. Vyzliekam sa z mokrého oblečenia, čaká ma horúca sprcha. V duchu rekapitulujem celý beh. Mala by som si niekde na viditeľné miesto zapísať, pre chvíle, keď sa mi vôbec nechce a mám náladu pod psa, že behanie situáciu nikdy nezhorší. Ba práve naopak, vysoko pravdepodobne ma vytiahne aj z najhlbšej melanchólie a beznádeje.

Domov sa vracia môj priateľ. „Bola si behať?“ pýta sa.

Moja červená tvár a široký úsmev hovoria za všetko.

Martina Paulenová

Martina Paulenová

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  311
  •  | 
  • Páči sa:  1 673x

Matka, manželka, lekárka, bežkyňa. Píšem o tom, čo som sa naučila pri výchove svojich dcér, čo som zažila počas behov po lesoch a kopcoch, o fungovaní ľudského tela. A niekedy len o celkom obyčajných drobnostiach. Zoznam autorových rubrík:  Veselo aj vážne o materstveZo životaNa zamyslenieZ medicínyNaše krásne SlovenskoBežeckéZ cestovania po sveteNajväčšia umelkyňa, prírodaZ rozprávania starých rodičovPutovanie po Nórsku - 2008Island 2010Alpy 2011Alpy 2012Alpy 2013Alpy 2015Wachau - Dolné RakúskoViedenské zápiskyZápadné pobrežie KanadyNezaradenéSúkromnéTuristika s deťmi

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu