Prvýkrát na Ukrajine

Autor: Martina Paulenová | 3.7.2017 o 19:20 | Karma článku: 6,25 | Prečítané:  1198x

„Poďme sa pozrieť na Ukrajinu,“ vyhlásil jedného dňa môj Paľko. „Aspoň za hranice, do Užhorodu.“ „A čo si myslíš, že tam uvidíš? Pri hraniciach to bude určite rovnaké ako u nás na Slovensku,“  oponujem.

„Okrem toho, nemám platný pas a pred pár týždňami sprísnili kontroly na hraniciach, budeme tam čakať celý deň...“

Téma Ukrajina zostáva niekoľko dní otvorená visieť v ovzduší našej domácnosti, ale keď vidím, aký nadšený je môj drahý svojim nápadom, nakoniec súhlasím, že to vyskúšame. Chystáme sa predsa na dovolenku na východ Slovenska a odtiaľ je to na skok, tak prečo nie.

Po šuflíkoch pátram po cestovnom pase a zisťujem, že je v ňom fotka malého usmiateho dievčatka a že neplatí už od doby, čo sme vstúpili do Schengenu.  „Aj tak plánujeme spoznať celý svet,“ vravíme si a prepočítavame, že vybaviť si nový pas sa oplatí.

Po niekoľkých dňoch na východe prichádza deň, keď plánujeme opustiť bezpečie Európskej únie. Na prechod si vyberáme hranicu v Ubli, vraj sa tam kratšie čaká. Sme milo prekvapení, kolóna nie je až taká dlhá, určite sme raz dva na druhej strane. Čoskoro však zisťujeme, že sme sa prerátali. Áut síce pred nami nie je až tak veľa, ale tempo, ktorým postupujeme je takmer nulové. Najprv nás skontroluje prvý slovenský colník, popýta sa nás na naše úmysly a popraje nám veľa šťastia, potom musíme ukázať obsah nášho kufra inému colníkovi, ktorý je spokojný, že prevážame len zásoby rezňov, spacáky a koláč. Nasleduje búdka s policajtkou, ktorá opäť kontroluje cestovné doklady a doklady od auta, pýta sa, koľko benzínu máme v nádrži a čuduje sa, čo chceme robiť v Užhorode. V duchu sa čudujem s ňou, ale čo by som nespravila pre radosť svojho milovaného. Podobný, možno ešte zdĺhavejší proces nás čaká na ukrajinskej strane, s tým, že colníci vyzerajú ešte prísnejšie a nič im nerozumieme. Po asi hodine a pol sme konečne na Ukrajine.

Ihneď zisťujem, ako veľmi som sa mýlila, keď som tvrdila, že za hranicou to bude úplne rovnaké ako u nás na Slovensku. Už po prvých metroch sa cesta mení na ementál. Diera na diere, slovenské výtlky nemajú šancu konkurovať. Musíme ísť pomaly, aby sme neodtrhli nápravu. 30 kilometrový úsek do Užhorodu nám trvá vyše hodiny.

Miestni nevyzerajú, že by si z kvality asfaltu robili ťažkú hlavu. Cez výtlky fujazdia ako po diaľnici. Okoloidúce autá sa dajú rozdeliť do dvoch skupín. Staré Lady, Škodovky a Trabanty, aké u nás jazdili asi tak pred dvadsiatimi rokmi. A potom z času na čas pekné moderné auto, uspôsobené na jazdu po teréne.

Dochádza nám palivo a tak zastavujeme na pumpe. Do oči bije cena za liter benzínu – 80 centov. Radosť natankovať plnú nádrž.

Po príchode do Užhorodu sme milo prekvapení.  Mesto je zelené, rozkvitnuté, plné mladých ľudí, so svojskou atmosférou.  Po uliciach jazdia autobusy a taxíky ako z múzea dopravy, všade nápisy v azbuke.  Hovorenému slovu ako tak rozumieme, ale nápisy sú pre nás, ktorí sa ruštinu nikdy neučili, ako hlavolam.

 

 

 

 

Konečne si vieme predstaviť, ako sa asi cíti Švajčiar alebo Nemec, keď príde na Slovensko. Na naše pomery je tu všetko veľmi lacné. Naobedujeme sa ako králi a zaplatíme ako u nás za kávu so zákuskom.

Pred odchodom domov sa ešte zastavíme v supermarkete. Tak ako sú výrobky v obchodoch po celej Európe takmer na vlas rovnaké, tu na pultoch vidíme značky celkom neznáme. Zvedavosť v okamihu naplní náš nákupný košík.

Pomaly sa zvečerieva. Na hraniciach nás varovali, že návrat domov bude časovo ešte náročnejší ako prechod na Ukrajinu. Ideálny je vraj čas okolo desiatej večer. Paľko ešte skúša, či nie som ochotná prespať tu v Užhorode, ale rýchlo pochopí, že na toto ma neprehovorí.  Vyrážame preto smerom hraničnému prechodu Vyšné Nemecké. Napriek pokročilej nočnej hodine kolóna siaha asi pol kilometra od hranice. Keď si spomenieme na rýchlosť vybavovania, rozhodneme sa risknúť spiatočnú cestu po rozbitej ceste a vrátiť sa do menej frekventovanej Uble.

Po niekoľkých hodinách čakania, už tesne pred vstupom na Slovensko, zisťujeme, že vývoz alkoholu z Ukrajiny je prísne strážený. Spomeniem si na dve vodky v našom kufri. Chytá ma panika a už vidím, ako skončím vo väzení za pašovanie alkoholu. Našťastie, zisťujeme, že limit je práve jedna fľaša na hlavu. Máme šťastie, že sme sa neulakomili na viac.

Keď sa po štyroch hodinách procedúr na colnici konečne ocitáme na Slovensku, vydýchnem si.  Výlet to bol zaujímavý, ale som rada, že som doma.

Cítim sa zahanbene, že niekedy nadávam, ako veci na Slovensku nefungujú alebo ako by mohli fungovať lepšie. Uvedomím si, aké veľmi relatívne to je. Ľudia na Ukrajine žijú len niekoľko kilometrov od nás, no rozdiel medzi nami a nimi je obrovský. Nemôžu voľne cestovať, nemajú Eurofondy na opravu ciest a to čo my berieme ako samozrejmosť, je pre nich len snom.

Uvelebím sa v pohodlí nášho auta a som rada, že už nás žiadna kontrola nečaká. Pridávame plyn a rozbiehame sa po našich krásnych hladučkých slovenských cestách. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Ocenený psychológ o Rómoch: Ak sú v partii, je tam bašavel a robia

Keď má človek motyku v ruke, pomáha mu to vymotať sa z ťažkostí, hovorí psychológ Štefan Straka, ktorý učí Rómov ekologickému záhradníčeniu.

DOMOV

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Ján Vrbenský hovorí, že za holé časti môžu kalamity.

KOMENTÁRE

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.


Už ste čítali?