Mucha

Autor: Martina Paulenová | 5.1.2018 o 16:37 | Karma článku: 6,54 | Prečítané:  836x

Cez víkend sa u nás v byte zjavila mucha. Neviem, odkiaľ priletela. Vonku je sychravo, vyletieť na tretie poschodie kľučkujúc medzi kvapkami ľadovej vody asi nie je sranda. 

Keď som ju videla prvýkrát, bola úplne zmätená. Lietala hore-dole po kuchyni, bez ladu a skladu, ba dokonca párkrát svojou mušou hlávkou narazila do skrine. Nemala som vtedy energiu vysvetľovať jej cestu von, ale nechala som dlhšie otvorené okno, že azda vyletí.

Na druhý deň som ju stretla opäť. Malátna, celkom bez nálady sedela na stene. Nepohla sa ani keď som okolo nej prešla s voňavým chlebom s masťou, ani keď som pri vetraní rozvírila nehybné ovzdušie v miestnosti. Trocha mi jej prišlo ľúto. Toľké údery do hlavy! A ktovie, či vôbec má čo jesť! Asi dlho nepožije, pomyslela som si.

Bola to ale našťastie záležitosť prechodná. Na ďalší deň už muška lietala opäť o čosi veselšie. Keď som raňajkovala, prisadla si oproti mne na stôl,  pozorovala ma pri vešaní prádla. Napriek svojmu pôvodu sa vôbec nesprávala dotieravo. Práve naopak, jej správanie by som nazvala slušným. Ani raz som ju nevidela hostiť sa na našom jedle, ani raz mi nezabzučala do ucha a nikdy ma v spánku  otravne nešteklila svojimi nôžkami.

Musím priznať, obľúbila som si ju.

Pomaličky sme sa naučili žiť v peknej symbióze. Po príchode z práce stačilo odomknúť a už letela na stenu kúsok od dverí, aby ma privítala. A potom tichučko, nevtieravo, akoby tam ani nebola, presúvala sa po byte podľa toho, kde sme sa práve nachádzali. Posedávala pri repráku, keď sme počúvali hudbu, čakala pred kúpeľňou, kým si umyjeme zuby a na noc sa uložila na stenu nad našu posteľ. Myslím, že aj ona si obľúbila nás, ba dokonca, vyzeralo to, akoby ju zaujímalo, čo robíme. Z času na čas sme jej adresovali pár slov alebo nahlas premýšľali, či má u nás dosť čerstvého vzduchu alebo netrpí  hladom a smädom.

Raz ráno som sa zobudila, prešla celým bytom, no po muche ani stopy. Hľadala som všade. Zovrelo mi hruď, pomyslela som na najhoršie. No jej telo som nikde nenašla.

Myslím, že len pochopila, že v našom byte bude vždy tretím kolesom na voze. Ako tvor spoločenský, pravdepodobne preletela o dvere ďalej, k našej sivovlasej pani susede. Jej manžel zomrel, býva sama. Pri troške predstavivosti ich celkom živo vidím. Pani polihuje na gauči, vedľa nej sedí na vankúšiku mucha a sledujú spolu seriály.

Celkom im to prajem, lebo táto mucha nebola ako ostatné. Tak ako medzi ľuďmi sa raz za storočie narodí niekto výnimočný a geniálny, možno aj v mušej hlave môže vzniknúť špeciálna kombinácia génov a buniek, že sa zrodí muška výnimočne inteligentná  a priateľská, taká ako bola tá naša.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?