Hniezdo

Autor: Martina Paulenová | 3.6.2018 o 18:57 | Karma článku: 4,14 | Prečítané:  534x

Niekoľko dní po nasťahovaní do nového bytu sme zistili, že nebudeme bývať sami. V rohu okna sa objavilo niekoľko prilepených kúskov blata, ktoré neúnavnými preletmi medzi zemou a tretím poschodím donášal štíhly čiernobiely vták.

Na začiatku nevyzeralo, že by sa mu príliš darilo. Na to, koľkokrát už svoju trasu absolvoval, výsledok nestál za veľa. No po niekoľkých dňoch, keď sme si ho už pomaly prestávali všímať, zrazu tesne vedľa našej vetračky stálo umne vybudované plnohodnotné hniezdo.

Zistili sme, že vtáčik nie je single, čoskoro doviedol aj svoju partnerku. Netrvalo dlho a hniezdo bolo plné až neuveriteľného počtu malých operencov.

Od detstva  som si myslela, že takto si svoje obydlia stavajú lastovičky. No pri pozornejšom preskúmaní nášho suseda som zistila, že to veru lastovička nebude. V atlase vtákov som vypátrala jeho pravé meno- belorítka obyčajná.

Rodinke belorítok sa u nás zapáčilo. Každý deň, najmä ráno okolo piatej a večer po desiatej prebiehali rozsiahle vášnivé debaty vo vtáčom jazyku. Prekrikovanie, hádky, veselé príhody aj nahnevané monológy.

Azda táto neuveriteľná urozprávanosť alebo snáď neporiadnosť, ktorá pri umývaní  okien nenechá pokojného ani najväčšieho milovníka zvierat, viedla väčšinu obyvateľov paneláka k tomu, že proti podobným hniezdam neúnavne bojovali a po po zime, keď sa sťahovavé vtáky zvyknú vracať na Slovensko, bolo naše hniezdo jediným  široko-ďaleko.

Sem- tam sme vykukovali z okna, kedy sa naše belorítky vrátia. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme namiesto nich na parapetnej doske stále častejšie videli poskakovať maličkú sýkorku. Najprv vyzerala, že sa len obzerá. A potom postupne, približovala sa stále bližšie k hniezdu, až raz nenápadne vhupla dnu. Len na sekundu a potom rýchlo von, akoby tam nikdy nebola. Po niekoľkých osmeľovacích vletoch sa vo vnútri zdržala aj dlhšie, vynášala odtiaľ rôzne konáriky, pierka a trávy, akoby upratovala.

Po niekoľkých dňoch sa sýkorky do hniezda nasťahovali. Boli presný opak belorítok. Ich štebotanie bolo akoby neustále šepkali a predtým, než vleteli dnu, vždy najprv starostlivo preverili bezpečnosť okolia. Ranné a večerné hádky boli minulosťou a ani neporiadok nerobili. Veľmi rýchlo si získali naše sympatie.

Jedného rána nás zobudil škrekot a nahnevané čvirikanie. To belorítky prileteli z teplých krajín.  Okamžitý nálet na hniezdo a už aj z neho vylietajú skormútené sýkorky. Celkom živo vidím tú situáciu. Belorítky unavené po dlhom lete zamieria k svojmu parádne vymurovanému príbytku z minulého roka. Sú spokojné s kvalitou svojej stavby keď vidia, že hniezda ostatných rodín už dávno nestoja na svojom mieste. Už- už sa vidia v posteli, keď tu zrazu na svojom gauči zbadajú ohavne tučného žltomodrého vtáka. Netreba sa čudovať, že sa rozkričia.

Vopred mi bolo jasné, ako celý spor dopadne. Sýkorka so svojím nedostatkom asertivity nemala  proti ráznej a rýchlej belorítke šancu. Ešte zopárkrát som ju videla, ako sa k hniezdu opatrne približuje, možno po pár obľúbených vecí, no belorítky vždy nekompromisne zakročili.

A tak sýkorky ostali na ulici a v čase, keď si ostatné vtáky už dávno zakladali rodiny, museli začať pekne od nuly stavať nový domov.

Veru, hniezdo pri okne, to nie sú len okakané parapety. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo nepotrebujeme televízor.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?