Pätnásťtisíc krokov

Autor: Martina Paulenová | 28.1.2020 o 16:08 | Karma článku: 5,98 | Prečítané:  675x

Denne počas kočíkovania nachodím v priemere okolo pätnásťtisíc krokov. Dve hodiny ráno, dve poobede. Predpokladám, že je to asi dosť veľa, keďže moje športové hodinky mi zagratulujú vždy, keď krokomer nameria osemtisícku. 

Nekočíkujem však kvôli pochvale, ale najmä preto, že malá Emka na čerstvom vzduchu výborne spí. Niekedy stačí sedemnásť sekúnd a je tuhá. Inokedy zaspávanie trvá aj trištvrte hodinu, počas ktorej si sústredene opakuje celú svoju slovnú zásobu. Výsledok je však vždy rovnaký - spiace bábätko. A spiace bábätko znamená spokojné bábätko a ešte spokojnejšia mamina. Niekedy takto vydrží spať celé hodiny, pokojne zvládne aj desaťkilometrovú trasu okolo priehrady. V tie dni často stihnem po ceste nakúpiť zeleninu v stánku a v malej miestnej pekárničke sa zastavím po parené buchty. Ba niekedy sa mi po prechádzke podarí tichučko kočík preložiť na balkón a kým sa malá prebudí, stihnem zjesť obed a vypiť kávu.

Samozrejme, nie vždy je to tak. Niekedy stačí desať krokov zlým smerom, napríklad ku košu na separáciu skla a moja predstava o pokojnom obede sa v sekunde rozplynie. Jediné, v čo môžem ešte dúfať, je pokojná cesta domov. Emka dokáže sledovať konáre stromov aj dlhé minúty. No keď sa jej čosi prestane páčiť a spustí svoje sťažovacie sólo, vtedy sa moje tempo zvýši aspoň o sto percent a aj zostávajúcich dvesto krokov deliacich ma od domu sa mi zdá ako nekonečný maratón.

Samozrejme, okrem spokojného spánku našej dcéry, majú tieto prechádzky aj iné pozitíva. Vďaka týmto odkráčaným kilometrom môžem poobede zjesť o dva cukríky z bonboniéry viac a pritom stále vážiť okolo šesťdesiat kíl a nosiť tridsaťosmičku. Dokážem vyšliapať štyristo výškových metrov na neďaleký vrch Hoblík a nemať potom na druhý deň svalovicu. A dokonca, po asi tristosedemdesiatich dňoch bez behu, opäť zdolať svojich prvých desať kilometrov.

Vďaka slnečným lúčom, ktoré sa nám každodenne opierajú do tvárí, Emka získava cenné dávky vitamínu D a moja pleť sa začína podobať odtieňu vyblednutej mulatky. Nevravím, že všetky dni sú slnečné. Niekedy keď prší, ani tritisícmilimetrový vodný stĺpec mojej bundy nie je dostatočný.

V takéto dni väčšinou za celú tú dlhú dobu kráčania nikoho nestretnem. Žiaden starý známy, osamelá mamina z vedľajšieho vchodu, ani iný potencionálny partner do zmysluplnej konverzácie. Vtedy mám dosť času na zvládnutie päťdesiatsedemminútoveho telefonátu s výrečnou starou mamou alebo na vypočutie osemdesiatosemminútového podcastu o Kawasakiho chorobe. Je to jedinečná chvíľa len pre mňa, ktorú môžem venovať počúvaniu štebotu vtákov, usporiadavaniu rozháraných myšlienok alebo vymýšľaniu zábavných článkov ako je tento.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA SAMUELA MARCA

Neuveriteľne smutný príbeh Štefana Harabina (píše Samo Marec)

Čo, ak nie toto, je definíciou zlého človeka?

Ako ľahko prišlo Slovensko o pozíciu veľmoci

Dlhodobá budúcnosť sektora je neistá.

Ľudia zo zvolenskej bytovky vzdali súboj s fašizmom

Na bytovke visí už len transparent ĽSNS.


Už ste čítali?