Naše dieťa príliš dobre spí

Autor: Martina Paulenová | 11.2.2020 o 16:15 | Karma článku: 5,73 | Prečítané:  407x

Emuška je dobrý spáč viac-menej hneď od narodenia. Asi prvý týždeň sa budila tak, ako píšu múdre knižky - každé tri hodiny na papanie. 

No a potom sa začalo stávať, že som sa v noci spontánne zobudila s pocitom, že už spím akosi pridlho a s hrôzou som zistila, že dieťa nepapalo už viac než päť hodín. Odvtedy som takmer každú noc riešila tú istú dilemu - nechať spať či zobudiť.

Medicínske názory na túto tému sa rôznia. Jedni vravia, že ak bábätko pekne priberá a nemá žiadne rizikové faktory, je vhodné kŕmiť ho na požiadanie a teda, ak chce celú noc prespať, nech pokojne spí. Iní naopak zdôrazňujú interval troch hodín medzi kŕmeniami, ktorý treba dodržiavať vo dne v noci. K tomuto postoju sa prikláňa aj náš obvodný pediater, vraj nech aspoň prvý mesiac pekne krásne malú v noci budíme.

Hoci som detský lekár v zácviku, na svoje dieťa sa ako na pacienta pozrieť nedokážem a tak som sa rozhodla spoľahnúť sa na obvoďáka. Nie že by som si v noci nastavovala budík, ale vždy keď som trošku precitla, vybrala som malú Emku z postieľky, prebalila ju a nakŕmila.

Problém bol, že Emília tento môj manéver často takmer celý prespala. Väčšinou sa zobudila až pri menení plienky, alebo keď som ju priložila k prsníku. Teda s výnimkou jedného razu.

Zobudila som sa uprostred noci, zasvietila malú lampičku. Emka tichučko bez pohybu spinkala v postieľke. Opatrne som ju vytiahla, tichým hlasom sa jej prihovorila a položila ju na prebaľovací pult. Rozopla body, vyzula ponožtičky, vyzliekla plienku, poutierala zadoček. Stále nehybne odfukuje. Haló, čo sa deje? Naťahujem jej nožičky, pohybujem ručičkami, hladkám ju po líčkach. Stále nič. Prenesiem ju do obývačky, pripravím si miesto na kojenie, zdvihnem ju do náručia a do pusy sa jej snažím strčiť bradavku. Bez akejkoľvek odozvy.

Začínam byť nervózna. Ako správna pediatrička s popôrodným mozgom začínam premýšľať nad možnými príčinami.

Sepsa, napadne mi okamžite. V  hlave si prehrávam mnohokrát opakované upozornenia starších kolegov, že novorodenec je ako mimozemšťan, nemusí mať žiadne nápadné príznaky, ani len zvýšenú teplotu a predsa môže byť septický. Jediným príznakom je často spavosť a lenivé sanie. A sepsa, ľudovo známa ako otrava krvi, to je teda sila, život ohrozujúci stav!

Spavosť a lenivé sanie, veď to je celá Emka, uvedomujem si s hrôzou! Začínam panikáriť. Už si predstavujem, ako bude maličká ležať na JISke a do žíl jej budú tiecť hektolitre silných antibiotík. Medzitým sa stále  snažím prebudiť ju, no naďalej neúspešne.

Vrátim sa do spálne a s nervami v koncoch sa snažím zalarmovať Paľka.

 „Miláčik, vstávaj, Emka má asi sepsu!“  Trasiem ho za plece, skúšam štipnutia do všetkých bolestivých miest na ľudskom tele, o ktorých zo štúdia anatómie viem.

Ale čo to, ani on sa neprebúdza.  Žeby mal sepsu aj on?

A tak skončím zúfalá sedieť na posteli, s dvomi neprebuditeľnými, stopercentne presvedčená, že TOTO už fakt nemôže byť normálne.

A predsa... Emka zrazu otvorí očká, rozplače sa ako o život a mne odpadne obrovský kameň zo srdca.

“Emka, ty plačeš!“, obíjmam ju nadšene.

To už sa zobudí aj Paľko. Začudovane na mňa pozerá a nedokáže pochopiť, čo sa to okolo neho deje.

Netuší, že naša dcéra sa práve vyliečila zo sepsy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Vďaka patrí zodpovedným, ale to najťažšie nás len čaká

V tieto dni neplatia kategórie politickej odmeny alebo odplaty.

Policajný funkcionár Pakši sa priznal a chce spolupracovať

Rozhodovať budú aj o väzbe pre Dušana Kováčika.


Už ste čítali?