Vybrať sa s ním do tej treskúcej zimy, to chcelo poriadnu prípravu.
Keď mala asi dva týždne, zopárkrát sme ju nechali naobliekanú spinkať pri otvorenom okne. Potom nasledovali niekoľkominútové pobyty v kočíku na balkóne, až sme jedného dňa usúdili, že je snáď už otužená dostatočne, aby zvládla krátku vychádzku po okolí.
Moje nadšenie bolo neuveriteľné, predstava, že po toľkých dňoch medzi štyrmi stenami konečne vyjdem na čerstvý vzduch, ma privádzala do eufórie. Bola som odhodlaná ísť na druhý deň kočíkovať.
Čo sa však nestalo, zrovna v tú noc zúrila poriadna snehová búrka, napadalo kopec snehu a podmienky na kočíkovanie neboli zrovna ideálne. Chvíľku sme aj váhali, či je dobrý nápad začínať novú éru práve v ten deň, no keď Paľko videl, ako veľmi sa už teším, fujavica-nefujavica, vyrazili sme.
Prvá prechádzka vyzerala ako polárna expedícia. Ešte stále snežilo, fúkal silný vietor a na chodníkoch bol čerstvý sneh. Okolo nás prechádzali usmiati ľudia na bežkách a nechápavo pozerali, kam sme sa to vybrali. Pretlačiť kočík cez tú ťažkú mokrú masu bolo náročným športovým výkonom. A Emka vo vaničke nadskakovala, akoby ležala na kapote traktora.
Od toho dňa som chodila kočíkovať každý deň a snehová situácia sa stále zhoršovala. Keďže som však iné kočíkovanie nepoznala, rýchlo som si zvykla na to, že občas úplne zapadneme, že prerážame zmrznuté masy snehu a že po prekonaní hoci aj krátkej trasy mám dva dni svalovicu. A Emília si zvykla, že pri zaspávaní veľmi výrazne poskakuje, natriasa sa a lieta v kočíku zo strany na stranu.
Problém nastal, keď sa snehová pokrývka začala z chodníkov postupne strácať. Fyzická náročnosť našich prechádzok sa síce výrazne znížila, začali však byť náročné psychicky. Emka totiž následkom zníženej frekvencie natriasania začala mať problém so zaspávaním a na začiatku každého výletu dlhé minúty plakala ako o život.
Začala som preto využívať štrk, ktorým boli chodníky posypané. Kočík na nich síce nenadskakoval ako pri rozrážaní snehových závejov, no jemné vibrácie Emku po určitom čase vždy upokojili.
Blíži sa koniec zimy a ľudia si postupne zametajú kamienky pred vchodmi. Moja situácia sa deň za dňom zhoršuje. V hlave mám načrtnutú presnú mapu intenzity posypu chodníkov na celom sídlisku a podľa nej plánujem naše trasy. Na posypaných úsekoch môžem spomaliť, ked sa dostaneme na hladký asfalt, maličká sa hneď začína mrviť a ja musím bežať ako o život na ďalší „bezpečný úsek“.
Jediné šťastie je, že cestárom jarné upratovanie chodníkov nejde priíliš od ruky a tak máme pri postupnom nenápadnom predlžovaní pozametaných úsekov možnosť nenásilne bojovať s Emkinou závislosťou.
Odvykačky nikdy nie sú ľahké.