Čaro cestovania s našou malou Emkou

Autor: Martina Paulenová | 24.3.2020 o 16:25 | Karma článku: 5,51 | Prečítané:  344x

Cestujeme z Nitry do Žiliny, práve na diaľnici míňame Beckov. Nenápadne nakúkam do autosedačky vedľa mňa. Dve veľké modré oči na mňa spýtavo hľadia. A dokelíčku. Prečo nespí?

Po tom, čo naša trojmesačná Emília asi pred trištvrte hodinou konečne prestala pomrnkávať a zaspala, dúfala som, že jej to vydrží až do Žiliny. Ale nie.

Nevadí, vravím si, trošku sa pohráme a bude dobre. Vytiahnem hrkálku, podávam ju do jej malých rúčok, veselo sa jej prihováram. Chvíľku to vyzerá nádejne, dievčinka si so záujmom prezerá to hrkajúce čudo a sústredene si ho strká do úst. No po ani nie piatich minútach sa jej to akosi prestáva pozdávať.  Začína kriviť spodnú peru, v očkách otázka: Mama a kedy si ma vezmeš na ruky? A čo bude s mojou pocikanou plienkou? A vlastne, nemala by som už za chvíľku papať? Prihováram sa jej, držím ju za rúčku, ale to nestačí. Pokriví čelo a spustí srdcervúci nárek.

 „Bééé!!!!“  Hrkám hrkálkou, prihováram sa jej, hladkám ju po líčkach. „Béééééé!!!!!“ Skúšam si ju nevšímať, veď hádam zaspí. „Bééééé!!!!“ Pýtam sa manželíčka, koľko kilometrov nám ešte zostáva. Vraj osemdesiat. „Béééé!!!!“.

Plač sa stupňuje, kilometre ubúdajú akosi príliš pomaly. Paľko postupne pridáva rýchlosť aj hlasitosť rádia. Emka je už celá spotená a červená, plačom sa celá zadúša. „Béééé!!!“ Keď na chvíľku otvorí uslzené oči, je v nich zúfalosť a nepochopenie, prečo jej nikto nepomáha, keď  tak veľmi plače.

Skúšame zastaviť na odpočívadle. Pri kojení sa na chvíľku upokojí, no musíme pokračovať ďalej a len čo ju posadíme späť do autosedačky usedavý plač pokračuje. Ba čo viac, intenzita sa stále stupňuje. Obávam sa, že Marco Polo z nej asi nebude.

V duchu si nadávam, že sme s ňou od narodenia necestovali pravidelnejšie. Možno by pobyt v aute brala ako bežnú súčasť života.

No nič už, budeme to musieť nejako prežiť. „Béééé! Zachráňte ma niekto!“

A takto cesta ubieha až kým nezaparkujeme pred panelákom. Domov prichádzame celí spotení. Ja, Paľko aj Emka. Všetci traja vyzeráme ako po prežití nejakej živelnej katastrofy. Hoci na detský plač som vzhľadom k povahe svojej práce zvyknutá, keď plače náš drobček, mám pocit, akoby mi išlo prasknúť srdce. Po príchode domov mi hlava triešti a jediné na čo mám chuť, je lahnúť si do postele a pozerať sa do plafóna.

Lenže tak to s deťmi nefunguje.

„Béeeeeéé!!!!“  Čas ísť uspávať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šéf Panta Rhei: Situácia je vážna, 50 našich zamestnancov pomáha v Lidli

Pomoc pre firmy do 200-tisíc eur mesačne nebude stačiť, hovorí Miloš Božek.


Už ste čítali?