Dobre viem, že s očkovaním sú spojené možné nežiadúce účinky. Zvýšená teplota, opuch, predráždenosť, nekľudný spánok. Keď som o týchto komplikáciach poúčala rodičov svojich pacientov, považovala som ich len za drobné nepríjemnosti, úplné banality, o ktorých škoda vôbec hovoriť. Ale keď sa to teraz má týkať Emky, zrazu aj obyčajnú zvýšenú teplotu vidím ako poriadneho strašiaka.
Doktor sa ma ešte pýta, či si ju nechcem zaočkovať sama. No to určite. Namiesto toho skončím za zavretými dverami s nechtami zarytými do Paľkovho pleca, ťažko nesúc ten srdcervúci plač.
Našťastie po nepríjemnom výkone sa maličká rýchlo upokojila, v aute po ceste domov dokonca zaspala. Poobede sme pokračovali v bežnej dennej rutine, s tým rozdielom, že som priebežne kontrolovala miesta vpichov a prikladala ruku na jej čelo. Až do večera bolo všetko ako každý iný deň.
No neuveríte, čo sa udialo pri večernom uspávaní. Už tradične na striedačku poskakujeme s Emkou v náručí na fitlopte. Chvíľku to už vyzerá, že takmer spí, už-už sme na ceste do postieľky, no malá so spánkom bojuje statočne a opäť do široka otvára očká. Preberám uspávaciu štafetu. Dávam si pozor, aby som sa jej neprihovárala, ani sa na ňu neusmievala. Proste večer žiadna sranda. Len úkosom kontrolujem, či sa horné viečka približujú k tým dolným. A práve pri jednom z týchto nenápadných kontrolných pohľadov sa Emka na mňa zoširoka usmeje. A nielen to, začne sa chichotať. Prvýkrát v živote sa nahlas smeje. Nedá mi to neopätovať jej smiech. A ona sa smeje ďalej a ďalej. Ten moment je taký čarovný, až sa mi do očí tisnú slzy.
„Prvý smiech so zvukom!“ raduje sa aj Paľko.
A tak obaja dojatí a šťastní ďakujeme za taký krásny poočkovací vedľajší účinok.
Na takéto injekcie by sme mali chodiť častejšie.