Naopak, keď ju niečo nahnevá, uprostred čela tesne nad nosom sa jej vytvoria dve hlboké ryhy a oči sa jej stratia v úzkych štrbinkách medzi viečkami.
Za tých pár mesiacov života si všimla, že niektoré chvíle a pocity sú príjemné, až tak veľmi, že by sa v nich najradšej topila celý deň. Naopak, iné momenty sú ako za trest. Nevedno, prečo ich vlastne musíme zažívať, ťažia nás na hrudi a my len čakáme, kedy budú preč.
Takisto bola ešte príliš malá na to, aby tušila, ako fungujú medziľudské vzťahy. Ako sa medzi dvoma osobami vytvárajú vlákna zo spoločných chvíľ, zážitkov, prejavov lásky, vyslovených slov a myšlienok, ako sa preplietajú do pevných reťazí, pripravených odolávať všetkému, čo ich bude chcieť roztrhnúť. Nie je sa treba čudovať, veď tejto zložitej alchýmii nerozumieme často ani my dospelí.
Jedno však vedela. So starými rodičmi jej bolo veľmi dobre. Boli spolu často. V ich spoločnosti sa usmievala nepomerne viac než plakala. Bolo jej s nimi tak dobre, že často celkom zabudla, že je unavená alebo hladná. Mama a tato vyzerali tiež spokojne. Veľa sa smiali, veľa rozprávali a ich hlasy boli posadené do takej tóniny, že zneli ako veselý štebot vtákov. Sem-tam sa so starými rodičmi pevne objali alebo si dali ľahký bozk na líce. Tí pri spoločných stretnutiach tiež žiarili. Akoby pre nich ostatný okolitý svet prestal existovať. Venovali im všetku svoju pozornosť a lásku, obdaruvávali ich nežnými dotykmi a úsmevmi.
Možno preto ju tak prekvapilo, keď sa zo dňa na deň toho tak veľa zmenilo. Starí rodičia zrazu zmizli. Nie len na chvíľu, ako tomu bývalo doteraz. Vyspala sa už toľkokrát a stále za ňou neprišli. Naučila sa medzitým chodiť, aj niekoľko desiatok nových slov. Zopárkrát sa jej aj zdalo, že prechádzajú okolo ich domu, no nikdy nevošli dnu.
Nerozumela slovu karanténa ani tomu, prečo nemôžu byť spolu.
Jedného dňa sa starí rodičia opäť objavili. No nie vo dverách ako obvykle. Mávali na ňu z čiernej škatuľky položenej na tatovom pracovnom stolíku.
Nebolo to ako ich predošlé stretnutia. Mohla ich vidieť, ale len od brúch hore, nohy akoby ani nemali. Mohla ich aj počuť, ale ich hlasy zneli inak ako v jej spomienkach. A keď sa jej podarilo vyliezť za okraj stolíka a pokúsila sa ich dotknúť, jej prsty narazili na studený hladký povrch, tak veľmi odlišný od príjemného objatia, na ktoré bola zvyknutá. Takisto necítila ani ich vôňu, po ich prítomnosti v okolitom vzduhu nebolo ani stopy.
Bola z toho celá nesvoja. Na jednej strane sa tak veľmi tešila, že ich konečne vidí, chcela im toho toľko veľa ukázať a povedať. Na strane druhej, boli to vôbec oni? A ak áno, čím si zaslúžili, že skončili zavretí v tej malej čiernej škatuli? Obišla ju zo všetkých strán, no nevedela pochopiť, ako sa do nej vôbec vmestili. Čo tam celý deň robia, majú vôbec nejaké hračky a jedlo? A ako dlho tam budú musieť zostať?
Mama jej sľubuje, že ak bude trpezlivá, čoskoro ju starí rodičia prídu navštíviť. Nie z čiernej škatuľky, ale naozaj, cez dvere. Tak že sa ich bude môcť dotknúť, aj sa s nimi zahrať.
Nevie, čo znamená byť trpezlivá, ale nevie sa dočkať, kedy ta chvíľa príde.