Na takéto vymýšľanie ohľadom jedla nie som zvyknutá, Emka je ako bez dna, zje takmer všetko. Miznú v nej porcie, aké by som sa na tanier nehanbila naložiť ani priemernému dospelákovi a jediné na čo reptá je, že už sa prepracovala na dno mištičky.
Dnes to však bolo celkom iné. Nielenže nezjedla mnou naordinované obedové menu, nos ohrnula aj nad náhradnými možnosťami. A keď odmietla zjesť aj svoj najobľúbenejší banán, to som už vedela, že s ňou niečo nie je v poriadku.
Moje podozrenie sa prehlbovalo, keď na prechádzke odignorovala okoloidúceho hava a ani o hádzanie kamienkov do kaluže neprejavovala žiadny záujem. Podvečer sa už len plačlivo túlila k všetkému mäkkému a príjemnému. Keď teplomer ohlásil horúčku, bol to už len potvrdzujúci dôkaz.
Naša Emka niečo chytila, nejakú potvoru, vírus či baktériu. Nič nezvyčajné, všade okolo nás ich predsa poletujú tisíce a malé deti ich priťahujú ako magnety. No predsa som sa tak trochu zhrozila. Keď žijete v sociálnej izolácii v čase pandémie, hneď vám po rozume začnú behať katastrofické myšlienky.
V mojom mozgu sa okamžite spustí epidemiologická analýza. Skoro s nikým sa nestretávame, jedlo nám doniesol kuriér, von chodíme len na opustené miesta. Tak kde nastala chyba? S kamarátkou z Talianska som predsa naposledy bola na Vianoce, to nemôže byť ono. Žeby ten sused, na ktorého sme minule narazili vo vchode bol v kontakte s niekým, kto bol v kontakte s niekým nebezpečným? Alebo ten dychčiaci športuchtivý pán bez kondície aj rúška, čo okolo nás v parku prebehol? Nie, určite je za tým ten hlúpy výťah! Ktovie kto všetko sa ním pred nami viezol... Už vidím tú malú potvorku ako sa nalepila na podrážku mojej topánky, ktorú následne z poličky vytiahla Emka a nenásytne si ju strčila do úst.
Teploty pokračujú aj na ďalší deň. V duchu ďakujem, že som pred časom preventívne vyslala manžela do lekárne, nech nakúpi sirupy od teploty, inak sme mohli s hanbou skončiť na pohotovosti, vysvetľujúc, že zásoby liekov sú totálne vypredané. Priebežne prikladám fonendoskop na hrudník, vyšetrujem moč, strkám špachtle do krku, stláčam ušká aj bruško. No vysoké teploty zostávajú jediným príznakom. To na koronavírus nevyzerá. A predsa každý, komu o našich nepríjemnostiach porozprávam, reaguje trošku, akoby sme si domov odniekiaľ dovliekli lepru a v tóne hlasu počujem ako prepočítava, či s nami náhodou v posledných dvoch týždňoch nebol.
Tretí deň ostáva všetko bez zmeny, dieťa malátne, unavené, smutné. Za normálnych okolností by som začínala uvažovať o návšteve obvodného pediatra, nech sa na situáciu pozrie triezvym citovo neovplyvneným pohľadom. Ale teraz? Ešte vyčkáme. Veď keby to aj bol ten hlúpy koronavírus, u detí to väčšinou máva ľahký priebeh. A doma v karanténe sme tak či tak.
Štvrtý deň ráno je Emka ako mihnutím čarovného prútika bez teploty. Zato vyzerá ako muchotrávka, bodkovaná od hlavy až po päty. Viem, že výsyp asi nie je najbežnejším dôvodom na radosť, ale ja sa teším.Takýto výsyp som videla už niekoľkokrát a priam na mňa kričí: „Som šiesta detská choroba, žiadne strachy!“
Šiesta detská choroba je v ranom detskom veku úplne bežná. Tri dni horúčok bez iných príznakov a po ich odoznení typický výsyp.
Definitívne si vydýchnem a som rada, že Emkinu prvú vážnejšiu chorobu síce zapríčinil vírus, no nie koronavírus, ale celkom obyčajný herpesvirus spôsobujúci šiestu detskú chorobu.