Pozorovať ako sa s východom slnka postupne zvyšuje tepová frekvencia okolitého sveta, ako z paneláka postupne začínajú vyliezať prví ľudia, ako sa cesty zapĺňajú stále väčším počtom áut a mať pritom dobrý pocit, že som pred vypuknutím bežného denného chaosu stihla aspoň krátku tichú chvíľu sama so sebou.
Posledné mesiace moje rána nabrali celkom nový rozmer. Už nevstávam prvá. Väčšinou som ešte v polospánku, keď začnem v detskej postieľke kúsok odomňa registrovať pohyb. A nevstávam ani do ticha. Po niekoľkých pretočeniach a krátkom rýchlom zhodnotení situácie, začína naša dcérenka rozvíjať svoje ranné monológy. Najprv tichučko, akoby vedela, že v ten deň vstala priskoro a že sa nepatrí rušiť spiacich rodičov. Húka, hmká, bľabotá a popritom sa presúva hore-dole po postieľke, snaží sa rozviazať šnúrky na mantineli pripevnenom po obvode, prezerá si rúčky, chytá sa za nožičky a prehadzuje zo strany na stranu pána Zajaca.
Pán Zajac je jej verný nočný kamarát. Cez deň trpezlivo čaká v postieľke a keď sa večer na scéne zjaví Emka v pyžamku, je pripravený robiť jej počas spánku spoločnosť, počúvať jej dlhé príbehy a ochraňovať ju pred samotou a inými nočnými nepriateľmi. A keď sa ráno zobudí, je to práve on, ktorý je vždy k dispozícii k hrám a zábave.
Na rozdiel od rodičov. Tým sa po mnohé rána z postele moc nechce. Aj napriek tomu, že vnímajú, že dievčinka je už hore, oči otvoria len na milimeter a milisekundu, prevalia sa na druhý bok a spia ďalej. Keď už to trvá pridlho, aj takému empatickému tvorovi ako je Emka začína dochádzať trpezlivosť. Postupne sa tiché monotónne mrmlanie mení na hlasné výkriky, sem-tam skúsi buchnúť po matraci.
A to je moment, kedy sa pre mňa začína ráno. Už nie je také tiché a pokojné ako kedysi, ale je krásne. Krásne preto, že takmer prvá vec, čo každé ráno uvidím, je široký úprimný detský úsmev, rozžiarené očká a skutočné nadšenie z toho, že som konečne hore. Postaví sa na štyri a nadšene húka, naťahujúc sa, aby som ju vzala na ruky. Kiežby každý človek na Zemi dostal takéto ocenenie za to, že vstane z postele! Nech bola noc akákoľvek ťažká, takéto ráno ma vždy naplní pozitívnou energiou.
Potom nasledujú bežné činnosti ako prebalenie plienky, prezliekanie a kojenie. Chvíľku sa túlime v posteli, dookola zasvecujeme lampu, ťaháme spiaceho tata za vlasy a pozeráme fotky na stene. Jedna pokojná chvíľa, predtým než sa vrhneme na všetky tie nové veci a dobrodružstvá, čo nás dnes čakajú.
Veru, ráno je jednoznačne mojou najobľúbenejšou časťou dňa.