Tri veľké dobrodružstvá jedného malého bábätka

Autor: Martina Paulenová | 4.8.2020 o 16:28 | Karma článku: 4,90 | Prečítané:  633x

Odkedy máme doma malé bábätko, je pre mňa dobrodružstvom každý deň. No nájdu sa aj zážitky, ktorých aspoň ako takú dobrodružnosť by boli ochotní uznať aj priemerní bezdetní.

Na Veľkú Noc, keď mala Emka štyri mesiace, sme sa vybrali na chatu na Oravu s jednými aj druhými starými rodičmi. Večer zasadla komisia hodnotiaca kvalitu lesných ciest v okolí dvadsiatich kilometrov, ktorá napokon rozhodla, že sa vydáme na expedíciu k Ťatliakovej chate. Tá je učupená priamo pod hrebeňom Roháčov, oveľa bližšie k veľkým horám, ako sme sa za posledné mesiace boli schopní dostať. Vedie k nej asfaltka, pravdaže trochu rozbitá a deravá, ale nič čo by náš terénny kočík nezvládol.  Teda zvládol by to hravo, keby na nej nebolo dvadsať centimetrov tvrdého hrboľatého snehu. Hoci všade okolo už vládne jar, tu v horskej doline to skôr vyzerá na zimu v plnom rozkvete. Našťastie máme tím obetavých starých rodičov, ktorých nič nezastaví. Babky ťahajú kočík zpredu, dedovia tlačia zozadu. My, vyčerpaní rodičia, len nechápavo pozeráme na tento zvláštny teambuilding. Po čase sa Emi prebudí a hlasno protestuje nad pobytom v kočíku. Čas vytiahnuť nosič. Dedovia pomáhajú s osadením dieťaťa do nosiča, babky s osadením mačiek na turistické topánky. Pomaly, terigavo ale veselo zostupujeme dole. Hoci sme nedosiahli náš plánovaný cieľ, aj tak počúvame obdivné vety okoloidúcich turistov. „No teda, v takomto teréne s kočárom!“ alebo „Aha, najmladšia turistka v doline!“ Veru, musí si malá slečna zvykať, že s týmito rodičmi bude menej vysedávať na plážach a oveľa viac sa lopotiť po horách.

Veď kto môže vo veku siedmich mesiacov povedať, že zažil búrku uprostred hôr? Boli sme na víkendovom pobyte vo Vysokých Tatrách a posledný deň sme sa vybrali po strmej asfaltovej ceste k Sliezskemu domu. Bol neuveriteľne horúci deň. Potili sme sa všetci traja a Emka postupne prichádzala o vrstvy oblečenia, až napokon skončila celkom nahá len v plienke. Tomu sa vraví funkčné oblečenie na túru! Ale jej asi vyhovovalo, pretože po niekoľkých dlhých preplakaných minútach až takáto polonahá konečne zaspala. Nespala ešte ani desať minút a spoza ostrých štítov sa začali prevalovať tmavé búrkové mraky. Postupne začalo hrmieť a pofukovať. Dilemu, či pokračovať  ďalej alebo sa radšej vrátiť sme vyriešili v momente, keď začalo pršať. Polobehom sme ustupovali smerom k neďalekému altánku. Emka stále ticho spala. Vyzlečená, len v plienke. Bolo nám ľúto ju budiť a tak sme ju len prikryli dekou a pokračovali do úkrytu. Medzitým sa spustil poriadny lejak. Teplota rýchlo klesala a my sme vytiahli mikiny a bundy. Altánok už bol plný ľudí, ale pre jeden kočík sa ešte miesto našlo. Potichu, natlačení jeden na druhého, sme čakali, kým dážď a blesky aspoň trochu ustanú. Medzitým sa zobudila aj naša malá turistka. Pravý čas, konečne ju priobliecť. Mali ste vidieť tie pohľady ostatných prechodných obyvateľov altánku, keď sme ju v tej zime a daždi polonahú vytiahli z kočíka. Sociálku našťastie nezavolali.

Pri poslednom dobrodružstve nám síce sociálka nehrozila, zato by sme si zaslúžili zásah Slobody zvierat. Boli sme s celou širšou rodinou na chate na Liptove a každú chvíľu sme zažívali rôzne nedorozumenia s miestnymi polotúlavými mačkami. Najprv sa jedna nasťahovala do Emkinho kočíka zaparkovaného pod schodiskom. Zrejme si myslela, že sme si ju obľúbili natoľko, že sme jej priniesli nový príbytok. Neskôr sme zistili, že tá mačka má tri malé mačiatka. A práve tých sa týka nasledujúci nervydrásajúci príbeh. Išli sme so švagrinkou kočíkovať a cestou sme narazili na mamu mačku a jej troch roztomilých potomkov. Jedno mačiatko postávalo o čosi ďalej od ostatných. „Jéeej, aké je zlatéé,“ rozplývali sme sa a potlačili kočík len o pár centimetrov bližšie k nemu. A to bola osudová chyba. Mačiatko sa vyľakalo, zamraučalo, rozhodilo labky a rozbehlo sa smerom k mame mačke. Bežalo ako o život, tak bezhlavo, že si akosi zabudlo všimnúť, že jeho trajektóriu pretína malý ale dravý zurčiaci potôčik. Možno aj o kúsok natiahlo krok, keď sa mu dostal do cesty, no nie dostatočne. Čľup a už ho nebolo. Zostali sme stáť ako obarené. Videli sme dobre, že to milé mačiatko práve zhltol prúd vody? Bez toho aby sme si robili väčšie nádeje, že by taký pád mohlo prežiť, bez jediného slova sme nakukli do potoka. Bolo to práve na mieste, kde jeho voda  vbiehala do krátkeho, asi dvojmetrového potrubia pod cestou. Jedna nakúkala z jednej strany, druhá z opačnej. Po mačati ani stopy. Ani sme nevedeli, čo povedať. To sme naozaj práve zabili nevinné malé mačiatko? Sprisahanecky sme sa na seba pozreli a vedeli sme, že oddnes nás bude spájať temné tajomstvo, o ktorom nikdy nikomu nepovieme. Vtedy si už aj stará mačka všimla, že niečo nie je v poriadku a s vražedným pohľadom sa vybrala naším smerom, nahnevane a zároveň zúfalo mňaukajúc popod fúzy. Ospravedlňujúco sme na ňu hľadeli, snažili sme sa jej vysvetliť, že toto sme naozaj nechceli. A vtedy sa stalo niečo nečakané. Z divokej riavy lesného potoka, ako statočný bojovník po vyhratej bitke, vyliezlo úplne premočené a rozochvené mačiatko a bez toho, aby nám venovalo čo i len pohľad, sa vyplazilo k matke. Ani si neviete predstaviť, ako nám v tej chvíli odľahlo. Razom sa z hororového príbehu stala vtipná historka, ktorú sme večer dookola rozprávali pri ohni. Mali sme veľké šťastie. Šťastie, že sme do potoka zhodili zviera, ktoré má sedem životov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Matovič tvrdí, že jeho manželka je iba obeťou

O čom je nový škandál okolo krachujúcej finančnej skupiny.

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Trochu nudy do toho vládnutia

Priame kompetencie predsedu vlády sú na papieri skromné.


Už ste čítali?