Všetko to malo začať nocou, niekedy okolo Emkinich šiestich mesiacov. Neutíšiteľný plač, krik, vresky ako o život. Budenie každú hodinu nasledované trištvrtehodinovým uspávaním. Ráno vstávanie s tmavomodro-fialovými kruhmi pod očami a štyrmi novými vráskami na čele. Teror pokračuje aj počas dňa. Nosenie na rukách, kolísanie, čičíkanie. Zdurené opuchnuté ďasná, všade plno slín, rozkusaný nábytok. Bolestivý plač, ktorý počujú až susedia vo vedľajšom paneláku. A to všetko zavŕšené zúfalým podaním analgetík a zaslúženou polhodinou ticha.
Toto trápenie malo trvať aspoň niekoľko nekonečných dní a nocí. Domácnosť ako po výbuchu, neumytý riad, všade oslintané plienky a hryzátka. Ja s mastnými rozcuchanými vlasmi, slzami v očiach, dehydrovaná a podvýživená. Emka ako kôpka nešťastia, v očkách zúfalstvo, neustále pricucnutá ku mne, bez ochoty dovoliť mi aspoň na pár minút si vydýchnuť. Starostlivé opakované prehliadky dutiny ústnej, potieranie ďasien chladivým gélom, odriekanie zaklínadiel na urýchlenie celého procesu a to všetko bez najmenšieho efektu.
A vo chvíli, keď už je rodina i domácnosť len malý kúsok od kolapsu sa na dolnej čeľusti mal konečne zjaviť malý ostrý tesák, pripravený rozhrýzť mamininu bradavku.
Mal to byť článok, ktorý odhalí pravú krutú realitu materstva. Pravdivú, bez prikrášľovania, tvrdú a surovú. A taký aj je. Teda až no to, že nie je pravdivý.
Príbeh o Emkinom prvom zube je totiž celkom nezaujímavý. Začal sa v jedno obyčajné ráno, niekedy medzi jej ôsmym a deviatym mesiacom. Ako vždy sa na nás škerila z postieľky a na dne toho úsmevu celkom bez pozvania vykúkal hrot malého snehobieleho zúbku. V tejto chvíli by sa príbeh o jej prvom zube dal aj ukončiť. Áno, postupne vykúkal viac a viac, ale bez akýchkoľvek vedľajších nepríjemných efektov, bez krikov, bez hryzenia bradaviek, bez prebdených nocí a nervovozrútených rodičov. A takisto bez podkladov na pravdivo surový článok o prvom zube.