Zachytila čosi o televízore, o tom, aká je to veľká sranda a že ak ho vo svojej domácnosti vypátra, bude to začiatok celkom novej éry jej života.
Dosť ju to zaujalo a tak hneď po príchode domov začala hľadať. Keď si rodičia pochutnávali na poobednej káve s koláčikom, potlačila nutkanie motať sa im popod nohy (veď aj tak nikdy nič nedostane) a využila ich oslabenú pozornosť na podrobné preskúmanie celého bytu. Rodičia ju pod vplyvom cukru a kofeínu pustili takmer hocikde. Prezrela poličku pod stolíkom, zdvihla koberec, odgúľala fitloptu, povyťahovala krabice mlieka spod skrinky, ba dokonca sa jej podarila aj rýchla akcia v spálni. No po vyhrávajúcej krabici s meniacimi sa farebnými obrázkami ani stopa.
Žeby to parádne zariadenie doma nemali? Nejako sa jej to nezdalo, veď v byte nachádzala veľa známok toho, že sú finančne celkom dobre zabezpečení a vraj ten televízor majú skoro všetci, nie je to žiaden luxus.
Už začínala vešať hlavu, aj sa posťažovala, ba dokonca sa odvážila opýtať sa aj priamo rodičov, no tradične, tí absolútne nechápali, čo od nich chce. Nehodlala teda s nimi ďalej strácať čas a pokračovala v pátraní na vlastnú päsť.
A ako sa vraví, trpezlivosť ruže prináša. Jedného dňa televízor konečne objavila. A predstavte si kde, v kúpelni. Tušila, že jej rodičia sú alternatívni exoti, ale televízor v kúpelni? To ju dorazilo.
Odvtedy z času na čas posedávala pred vypnutým televízorom, aby mama pochopila, že by ho chcela zapnúť. Od iných batoliat vedela, že televízor potrebuje na generáciu zábavy elektriku a že tú vedia zabezpečiť len dospelí, väčšinou nie moc ochotne. Preto ju dosť prekvapilo, keď zistila, že ich televízor nefunguje na elektriku ale na špinavé plienky a tričká. Mama ich naložila dovnútra, postláčala tlačidlá a televízor začal vrčať a veselo sa vrtieť. Obrázky sa menili presne ako o tom rozprávalo to neznáme batoľa. Na chvíľku zazrela zajačika, len aby sa opäť stratil vo víre farieb a bol nahradený mackom alebo pestrofarebnými bodkami. Už chápala, o čom to druhé dieťa vravelo. Toľkú zábavu v ich domácnosti doteraz nachádzala len ťažko. Jej život nabral celkom nový rozmer.
Odvtedy sa na televízor v kúpelni chodila pozerať každý deň. Mama jej ho, niekedy až prekvapivo ochotne, púšťala a spolu s ňou niekoľko minút sledovala meniace sa obrázky.
No v jednom malo to okoloidúce batoľa pravdu. Nikdy jej nedovolila do tej hypnotizujúcej krabice hľadieť dlhšie než zopár chvíľ. Nemohla jej to ani vyčítať, veď aj malé dieťa vie, že dlhé čumenie do televízora škodí.