Prvé, čo ju zaujalo, bola gravitačná sila. Spozorovala, že veci padajú vždy smerom k zemi. Bez ohľadu na to, či z malej rúčky pustila kocku, hračku alebo kúsok jedla, vždy skončili na dlážke alebo koberci. Sama pre seba si tento zákon nazvala slovom „bác“.
Mala pocit, že od objavenia „bác“ zákona vedela bez výnimky odhadnúť správanie okolitých predmetov, cítila sa ako malý boh. No jedného dňa pri bežnej obchôdzke bytu objavila záhadné miesto, kde veci nepadali na zem, namiesto toho sa veselo točili dookola okolo jedného bodu. Zostala celkom zmätená. Čo je to za krabicu, že v nej nefunguje gravitácia? Bola to práčka a v nej sila odstredivá.
Ďalší fyzikálny zákon jej umožnil so všetkými vybabrať. Bolo to trenie. Rodičia stále čakali, kedy konečne začne štvornožkovať, dávali ju na drsný koberec a dúfali, že zťažený pohyb ju prinúti odlepiť bruško od zeme a postaviť sa na kolienka. Ona však bola prefíkanejšia. Vedela, že stačí preplaziť sa o pár metrov ďalej a dostane sa na miesto minimálneho trenia, na plávaciu podlahu, kde sa jej v bodyčku a teplákoch šmýka ako na ľade a kde sa cíti byť takmer nedohoniteľná.
Raz, keď sa takto plazila po obývačke, spozorovala niečo neobvyklé. Od okna až po podlahu, tiahla sa akási štíhla, žiarivá a oslepujúca stuha. Nič také krásne jakživ nevidela. Chcela ju chytiť, ochutnať, načahovala sa po nej na dlážke aj vo vzduchu, no jej pršteky ňou vždy prekĺzli bez najmenšieho odporu. Netušila, že hľadí na jasný lúč ranného slnka a že túto nádheru je možné obdivovať len očami.
Pozeranie cez okná však mala rada od začiatku. Nielen kvôli slnku a premenlivým tvarom oblakov plávajúcich po oblohe, ale aj kvôli oknu samotnému. Zistila, že keď podíde dostatočne blízko a opatrne dýchne na studené sklo, zjaví sa na ňom fliačik hustej hmly zloženej z drobných kvapôčiek vody. Na chvíľku jej znemožní výhľad, len aby sa o sekundu neskôr opäť rozplynul a ohúril ju krásou vonkajšieho sveta. Opakovala túto procedúru miliónkrát za sebou a nikdy ju to neomrzelo. Len múdri dospelí, ktorí ju v tichosti pozorovali, vedeli, že práve testuje zákony kondenzácie.
No azda najužitočnejším zákonom, ktorý v prvých mesiacoch obajvila, bol zákon akcie a reakcie. Veľmi rýchlo pochopila, že veci, ktoré sa dejú, majú aj svoje následky. Keď bude kričať, príde mama, keď sa bude usmievať, budú sa usmievať aj ľudia okolo. Keď nebude opatrná pri plazení okolo stola, bude to bolieť, keď bude chodiť okolo zástrčky, tatino na ňu zvýši hlas. Po chvíli pozorovania sa šikovne naučila, ako tento zákon využiť v svoj prospech a na svoje veľké prekvapenie, veľkí múdri dospelí jej na to skočili. A tak vždy, keď sa jej málilo pozornosti, pokrivila tváričku, poriadne sa nadýchla a z plnej sily spustila: „béééé!“.