Dnes si beriem PN-ku

Autor: Martina Paulenová | 27.10.2020 o 16:13 | Karma článku: 10,52 | Prečítané:  4441x

Zobudila som sa dnes ráno s pocitom, že na mňa niečo lezie. A bohužiaľ, nie môj manžel, ale niečo oveľa nepríjemnejšie.

Čerstvý ranný vzduch sa cez môj poloupchatý nos dral s obrovskou námahou, typickú rannú arómu našej domácnosti som cítila ako cez sklenené dvere, v hrdle akoby mi uviazol malý kúsok čilipapričky a polomer mojich dýchacích ciest sa javil byť kvôli hlienom a opuchu slizníc značne zredukovaný. Celé telo akoby o niekoľko desiatok rokov zostarlo a svaly kvílili už len pri predstave vstávania z postele. Bolo to celkom jednoznačné, dnes si musím vziať PN-ku.

Lenže moja nová šéfka Emília má svoje vlastné postupy. Vraj PN-ka nepripadá do úvahy, vraj ma potrebuje, vraj to bezomňa nezvládne.

Oponujem, že dnes naozaj zo mňa nebude mať žiaden úžitok, oháňam sa vedeckými štúdiami dokazujúcimi, že chorý zamestnanec je ešte horší než zamestnanec žiadny, sľubujem, že po pár dňoch oddychu sa vrátim ako nová, s ešte väčším odhodlaním a elánom.

Ale šéfka je neoblomná. Vraj na pozícii matky nikdy PN-ky neboli zvykom, vraj som mala najprv rozmýšľať až potom chodiť na pohovor, vraj je to veľmi zodpovedná rola a teraz to už nejde inak, proste musím pracovať ďalej a v plnom nasadení.

Som rozhorčená. PN-ka je predsa základným ľudským právom, neviem či o tom nepíšu aj v ústave, ako mi to môže niekto odopierať? Čo sa mám celkom zodrať, zničiť si zdravie? Okrem toho, čo by na to povedal Epidemiologický ústav? Neporušujú sa tu nejaké pravidlá?

Vidím však, že u Emílie nepochodím. Tvári sa, akoby o mojich zdravotných ťažkostiach vôbec nevedela. Deň sa rozbieha ako každý iný. Začíname o pol šiestej ráno, povinnosť sa valí za povinnosťou a neprestávame ani v noci. Ba čo viac, neviem čo sa to deje, ale šéfka má hroznú náladu, len sa rozčuľuje a vykrikuje. Akoby som toho nemala dosť.

Keď sa jej zahuhňaným hlasom a s vreckovkou v dlani pýtam, čo ešte dnes treba urobiť, na chvíľu mi hlavou prebehne myšlienka, či pozíciu matky vôbec zvládnem. Vedela som, že to bude náročné, ale až takto? Na to ma nikto vopred neupozornil.

Mojou jedinou záchranou a Emíliinou slabosťou sú starí rodičia. Tí dokážu jej pozornosť rozptýliť natoľko, že na chvíľu pozabudne, aká nenahraditeľná pre ňu som a ja si môžem aspoň na chvíľu oddýchnuť a v rekordne krátkom čase aplikovať všetky liečbené metódy, čo mi prídu na rozum.

A takto provizórne bojujem proti môjmu malému veľkému nachladnutiu. Viem, že to stojí za to, veď o pozícii matky som vždy snívala. Pracovná náplň síce nie je jednoduchá, ale benefity stoja za to. Ba dokonca, po pár odpracovaných rokoch si vraj vyslúžim aj tú PN-ku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.


Už ste čítali?