O koníčkoch malých detí

Autor: Martina Paulenová | 10.11.2020 o 16:09 | Karma článku: 6,71 | Prečítané:  362x

Malí ľudia majú rôzne záľuby, pre dospelých často nepochopiteľné, testujúce ich trpezlivosť a psychickú odolnosť.

Keď malých ľudí niečo zaujme, dokážu to opakovať aj stokrát za sebou, stále s rovnakým odhodlaním a entuziazmom. Schovávať sa za plienku, búrať vežu z kociek, vyťahovať časopisy z poličky. A po každom kole tejto neskutočnej zábavy sa stále dookola tešia obrovskou nefalšovanou radosťou.

Čím nebezpečnejšia a zakázanejšia je daná činnosť, s tým väčším elánom sa do nej vrhajú. Ja to nazývam Emkina dobrodružná cesta bytom. Začína pri dverách, pri ktorých je cieľom vopchať prsty medzi ne a zárubňu. Ďalším stanoviskom je zástrčka, kde treba overiť, či aj dnes rodičia stihli zasunúť záslepku. Potom pokračujeme popod stôl ku smetnému košu a starostlivo preskúmame okolie, či náhodou nenájdeme nejakú jedlú omrvinku. Celý výlet uzatvára rúra. Pri nej treba najprv overiť teplotu skla a potom s čo najväčšou rýchlosťou otvoriť a zavrieť šuflík s plechmi, najlepšie tak, aby sme si doň neprivrzli ruku. Po ukončení trasy sa vraciame na začiatok a všetko opakujeme až do totálneho vyčerpania rodičov.

Emka už aj tuší, že s jej dobrodružnými výpravami príliš nesúhlasime, na druhej strane vie, že je to zaručený spôsob ako upútať našu pozornosť. Napríklad počas obeda. Chvíľku na nás vykrikuje z koberca, no keď vidí, že teraz sa s ňou hrať nebudeme, sebavedomo sa rozbehne smerom k zástrčke. Ak jej ani vtedy nevenujeme dostatok pozornosti, začne vykrikovať „nie, nie, nie“, presne tak, ako to robievame my. A o chvíľu sa už vezie v náručí späť na koberec, spokojná s vydarenou akciou.

Našťastie, byt už máme „proti deťom“ celkom zabezpečený. Všetko ostré, horúce a ťažké je mimo dosah a aj pre elektriku je dostať sa k nám domov dosť veľkým problémom. Horšie to je, keď prídeme do prostredia, kde s malými záškodníkmi až tak nepočítajú. Minule, v apartmáne v Tatrách, Emi odmontovala lišty na podlahe, odšróbovala závit na radiátore a ogrckala koberec. Okrem toho sa počas raňajok zabávala hrou Kto najhlasnejšie zakričí. Už rozumiem, prečo existujú adult friendly hotely.

Deti majú proste o zábave úplne inú predstavu ako my. Darmo si naplánujeme čítanie knižky, keď malá špekulantka radšej krčí stránky a takisto nepostavíme hrad z kociek, keď náš malý kolega práve plánuje demolačné práce.  A zrejme aj u detí platí, že škodoradosť je najväčšia radosť. Veď ako inak vysvetliť výbuch smiechu, keď sa mama potkne alebo rozbije pohár?

Alebo hra Vyhoď všetko z kočíka. Tá prebieha tak, že dieťa počas kočíkovania neustále vyhadzuje na zem  všetko, čo mu príde do ruky a keď nič práve po ruke nemá, začne si vyzliekať kúsky oblečenia a vyhadzovať tie. Potom sleduje maminu, ako stále dookola robí drepy a trpezlivo zbiera vyhodený náklad.

Potom sa stáva, že sa chodník mení na akési oddelenie strát a nálezov. Pri lavičke malá ponožtička, pod kríkom ružová čapica. Pri troche šťastia, ak zareagujete dostatočne rýchlo, stratenú obľúbenú hračku ešte možno nájdete. Dokonca  si môžte vybrať aj niečo iné, zatúlané od iného drobca, niečo čo sa vám hodí do šatníka. Nie vždy má však príbeh takýto šťastný koniec. Niekde na chodníku skončila aj Emkina sivomodrá deka, ktorú som počas tehotenstva s láskou háčkovala a ktorú  som naposledy videla niekde medzi bezobalovým obchodom a naším panelákom. A tak jeden dobre mierený kopanec zapríčinil zmiznutie tisícov očiek vlnených spomienok na moje tehotenstvo s Emkou. Na druhej strane, jej strata bude pre mňa navždy pripomienkou, aké svojské zábavky mala naša dcérenka počas svojich bábätkovských mesiacov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.


Už ste čítali?