Nedovidela si ani na koniec nosa, nekoordinovane šermovala ručičkami a nožičkami a na každú novú situáciu reagovala zúfalým plačom.
A teraz? Po byte nám veselo štvornožkuje, ba sem-tam aj pár krokov spraví, slečinka s plnohodnotnou osobnosťou, ktorá má presný prehľad, čo a ako u nás funguje, dokáže sa s nami veľmi efektívne dorozumievať, začína mať zmysel pre humor a občas aj vlastné názory na naše výchovné postupy.
Je to vôbec možné? Taký veľký pokrok za taký krátky čas! Keď sa zamyslím, čo nové som sa za posledný rok naučila ja, musím len zahanbene sklopiť zrak a priznať si, že Emka je tento rok v našej domácnosti jednoznačným víťazom.
Myslím, že začínam rozumieť tomu, prečo si rodičia často myslia, že práve oni doma vychovávajú malého génia. Niekedy si to totiž myslím aj ja.
Keď máte stále pred očami ten malý balíček z pôrodnice, prejavom geniality vám pripadajú aj celkom bežné veci. Napríklad, keď dieťa prvýkrat uchopí hrkálku, dotkne sa vlastných kolienok alebo sa na vás sprisahanecky usmeje.
A potom, ako dieťa rastie, postupne sa začínajú objavovať stále sofistikovanejšie príznaky.
Emke som z knižiek čítavala už celkom odmalička. Vždy som si však dávala pozor, aby sa jemné papierové stránky neocitli v blízkosti jej rýchlych a prekvapivo silných prštekov. Presne som vedela, ako by také stretnutie dopadlo. Knižka by sa razom zmenila na puzzle a z poličky by putovala rovno do zberu papiera. Až raz, niekedy tesne po pol roku som jej pod starostlivým dohľadom jednu knižku predsalen do rúk podala a ona mi jasne vysvetlila, ako veľmi som jej jemnú motoriku podceňovala. S veľkým sústredením a jemnosťou začala listovať, bez toho, aby pokrčila čo i len stránku.
Podobne ma jej schopnosti zaskočili aj pri plastovom domčeku s otvormi na vhadzovanie kociek v streche. Stále dookola sme trénovali hádzanie kociek len tak bez strechy. Vôbec som netušila, že Emke postačí prejaviť trošku slovnej podpory a raz-dva bude schopná kocky vhadzovať aj do malých otvorov v streche.
Okolo deviateho mesiaca sa malá slečna začala výrazne prejavovať v oblasti jazyka. Nielenže vyzeralo, že rozumie väčšinu vecí, o ktorých rozprávame, postupne začínala stále viac a viac predmetov aj sama pomenovávať. Niekedy spozorovala aj veci, prevažne psíkov, ktoré sme si my dospelí vôbec nevšimli. Chvíľu sme si aj mysleli, že havká len tak do vetra, no pri podrobnejšom preskúmaní okolia sme nejakého malého nenápadného psíka v diaľke predsalen našli. A čo ma dorazilo úplne najviac, keď sme sa raz počas prechádzky ocitli pri priehrade a bez toho, aby som povedala čo i len pol slova, začala Emka sama od seba znázorňovať zvuk, aký vydávajú ryby. Ako môže prosím vás tušiť, že v priehrade žijú ryby?
Keď sme ju okolo desiatich mesiacov prvýkrát posadili na nočník, nič zlomové sme od toho neočakávali. Bude to len také zoznámenie a raz určite motyka vystrelí a aj sa doň vyciká. Prvých pár razov naozaj vyzeralo, že nočník využíva skôr ako stoličku, no potom jedno ráno došlo k zlomu. Vysvitlo, že naše neustále znázorňovanie tlačenia na záchode neslúžilo malej Emke len pre pobavenie, vyskúšala nás napodobniť a prvé hovienko na dne nočníka bolo na svete. Odvtedy ako veľká baba kaká každé ráno a začína sa pýtať už aj počas dňa.
V jedenástich mesiacoch starí rodičia Emke kúpili veľkú knihu plnú drobných obrázkov, medzi ktorými má dieťa hladať konkrétne zvieracie druhy. Na obale píšu, že je od dvoch rokov a veru, po zbežnom prelistovaní som si myslela, že knihu naozaj ešte na pár mesiacov odložíme. No keď som Emku za pár minút naučila nájsť asi dvojcentimetrového ďatla a trojcentimetrovú sovu, videla som, že nič nie je nemožné. Aby bola sranda, ukázala som jej aj vombata, hoci o jeho existencii som dovtedy nevedela ani ja. A keď si Emka sama pre seba leňochoda zaveseného na strome pomenovala „hojda“, videla som, že ona už naozaj chápe v širších súvislostiach.
Sama takisto pochopila, že keď sa jej od rodičov nedarí vydrankať jedlo skutočné, môže sa na papanie aspoň hrať. Jedného dňa sme ju našli ako takto vyjedá imaginárne chrumky z malého prázdneho pohárika od termosky. Kde na toto prišla?
No povedzte, nie je tá naša Emília malý génius?
Štatisticky pravdepodobne nie. Do skupiny géniov, teda ľudí s IQ nad 140, patrí vraj len jeden zo štyristo. No aj tak, za mňa by si cenu za mimoriadny osobnostný pokrok za tento prvý rok jednoznačne zaslúžila.