Dva úplne odlišné výlety na Veľký Fatranský Kriváň

Autor: Martina Paulenová | 19.1.2021 o 16:14 | Karma článku: 5,43 | Prečítané:  1400x

Malú Fatru považujem za svoje „rodné pohorie“. Bola som v nej nespočetnekrát. Pri prechádzkach jej dolinami a hrebeňmi ma vždy opantá zvláštny druh obdivu a celú hruď mi zaleje príjemné teplo.  

Vybrať medzi jej vrcholmi svojho favorita je pre mňa náročnou úlohou. A predsa, k jednému vrchu mám špeciálny vzťah. Je to Veľký Fatranský Kriváň a hneď vám aj poviem prečo.

Nie je to tým, že by som sa nechala ohromiť jeho prívlastkom najvyšší. Nepotrpím si na čísla a chvastúňov nemám rada, takže nech si tie svoje metre nad morom nechá pre druhých. Mňa dostal inak. Získal si ma tým, že dokázal vytvoriť dokonalé prostredie pre jeden z najdôležitejších momentov môjho života.

Boli to podmienky šité mne na mieru. Také, ktoré by neulahodili takmer nikomu inému. Bolo to pred pár rokmi, keď na Slovensko zavítala nevídaná zima. Neviem, či si na to ešte spomínate, bolo vtedy len o kúsok viac než mínus tridsať. Keď ste sa odvážili opustiť pohodlie domu, na vlasoch a mihalniciach sa vám okamžite začala tvoriť námraza, prsty vám tuhli aj v troch vrstvách rukavíc a vzduch, ktorý vám prúdil nosom, namŕzal na jeho slizniciach.

Väčšina ľudí radšej zostávala doma. Nás však po niekoľkých dňoch domáceho ničnerobenia zlákalo slnečné počasie, ktoré spoza okna vytváralo ilúziu príjemného, na túru priam dokonalého, dňa. Vybrali sme sa do Malej Fatry.

Stačilo vystúpiť z auta a hneď nám bolo jasné, že v takej zime to na žiadnu dlhú turistiku nebude. Rozhodli sme sa preto pre trasu, pri ktorej by sme sa mali dostatočne zahriať - popod lanovku vo Vrátnej na hrebeň a odtiaľ na Veľký Fatranský Kriváň.

Naozaj, po pár minútach prudkého výstupu do kopca nám bolo o čosi teplejšie, hoci vzduch nás pri každom vdychu stále nepríjemne rezal v nose a hrdle. Potreba zohriať sa očividne zvýšila naše tempo a ani sme sa nenazdali,  už sme stáli na vrchole najvyššieho vrchu Malej Fatry. Teda skôr čupeli, na hrebeni sa totiž k mrazu pridal aj silný vietor a čeliť mu tvárou bolo priam nemožné.

Boli sme tam celkom sami, všetky tie výhľady a neuveriteľnú viditeľnosť sme mali len pre seba. Z  podrepu odrazu Paľko poklesol do kľaku a z ruksaku vytiahol krásny prsteň. V tej chvíli mi už bola taká zima, že som nemala čas na dlhé váhanie. Na polsekundu som dala dole všetky rukavice, navliekla si prsteň a dohoda bola na svete. Celú cestu dole som mala slzy v očiach. Od bolesti skrehnutých prstov i od dojatia.

Po svadbe sme si povedali, že zimný výstup na Kriváň bude našou tradíciou. Prvý rok sme ju naozaj dodržali. Druhý už nie. Doma sme mali bábätko, ktoré práve oslavovalo jeden mesiac. Hoci sme našu dcéru plánovali zasvätiť do čarov turistiky čo najskôr, toto sa nám zdalo naozaj priskoro a tak sme radšej ostali doma.

Tento rok máme doma ešte stále bábätko. Je však o rok staršie, o mnoho silnejšie, odolnejšie a predvídateľnejšie. Myslím, že je čas vrátiť sa k našej tradícii. Predpoveď hlási slnečno, teplota aj na horách prívetivá, snehová pokrývka nie priveľká. Nevidíme žiadnu prekážku, ktorá by nás mohla zastaviť. Pobalíme všetku potrebnú výbavu, okrem mačiek turistických, tentokrát aj jednu plyšovú, k tomu dojčenské chrumky a látkovú knižku.

Pri dolnej stanici lanovky sa cítime nesvoji. Ani si nepamätám, kedy sme si naposledy kupovali lístok. Nielenže sme príliš skúpi na to, aby sme boli ochotní zaplatiť toľké peniaze za chvíľku pohodlia, výhľady bez poriadnej driny a potu nám pripadajú akési nezaslúžené. Život sa však mení a my sa musíme prispôsobiť novej situácii.

Vezúc sa hore lanovkou už minuté peniaze vôbec neľutujeme. Keď sa postupne začnú odkrývať výhľady na okolité vrchy a dedinky v dolinách, začína ma chytať nečakaná eufória. Kedysi ma takéto výhľady nechávali chladnou. Vedela som, že na konci cesty ma čakajú oveľa krajšie, takže som nemíňala čas zbytočným zastavovaním počas výstupu. Teraz je to však iné. Od pôrodu, čo je už viac než rok, som nikde na hrebeni nebola. Áno, zopár rozhľadní a menších kopčekov v okolí sme absolvovali, ale poriadnu „vysokohorskú“ turistiku veru nie. Až teraz si uvedomím, ako veľmi mi toto všetko chýbalo.

Celou cestou hore malej Emke rozprávame, aké sú hory krásne. Ukazujeme jej oblaky, sneh ligotajúci sa v lúčoch slnka, hovoríme jej o kamzíkoch a svišťoch.

Ešte v budove lanovky si nasadíme mačky, Emku pripravíme do nosiča a so širokými úsmevmi na tvárach vykročíme na svieži horský vzduch.

Juj, ale aký je svieži. Akosi príliš. Vrhne sa na nás až prehnane dravo, vbehne nám do nosov, prinúti nás prižmúriť oči a stiahnuť si čapicu o centimeter nižšie. A malú Emku vystraší natoľko, že okamžite spustí usedavý plač.

Spravíme krok vzad a premýšľame, ako sme mohli spraviť takú školácku chybu. Nielenže sa obaja považujeme za skúsených turistov, Paľko je predsa paraglidista! Ako sme mohli pri pozeraní predpovede počasia zabudnúť skontrolovať rýchlosť vetra? Žeby sa naše skúsenosti po roku rodičovstva celkom stratili? Alebo sme boli našim plánom takí nadšení, že sme úmyselne prehliadli možné riziká?

Skúsime Emke vysvetliť zásady správania vo veternom počasí, radíme jej ako si tvár schovať za okraj bundy. Je však ešte primalá a príliš zvedavá na to, aby splnila, čo od nej chceme. Každý ďalší pokus opustiť závetrie stanice je neúspešný.

Uvedomíme si, že dnes na Veľký Fatranský Kriváň nevystúpime. Spravíme si aspoň jednu spoločnú rodinnú selfie s krásnym výhľadom, no ani na nej Emku nepresvedčíme k úsmevu.

Potom na striedačku jeden po druhom vybehneme aspoň pár stoviek metrov hore na hrebeň. Kým ten druhý cez veľké sklo reštaurácie s malou Emuškou pozoruje turistov s rozfúkanými vlasmi a červenými lícami, máme možnosť aspoň trochu si dobiť baterky.

I keď sa to nedá nazvať turistikou, aj tých pár minút v objatí hôr robí divy. Zopár krokov v mačkách po šmykľavom snehu, niekoľko pohľadov do diaľky, čistý štipľavý vzduch na lícach, dokonalé línie fatranského hrebeňa.

Aj tak málo stačí rodičovi, aby sa po roku abstinencie od poriadnej turistiky cítil ako vymenený. A aby aj po takomto „nevydarenom“ výlete cestou dole lanovkou žiaril šťastím a spokojnosťou.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

V pondelok vymeníme rúška za respirátory. Ako a kde ich používať?

Od pondelka sú v niektorých priestoroch povinné respirátory.

Kultúrny život

Tomáš Šalmon: Konšpiráciami je ohrozený každý z nás

Hoax.sk odhaľujúci konšpirácie.


Už ste čítali?