Vyhádžem všetko oblečenie na posteľ. Poutieram prach z poličiek a pochválim skriňu, ako jej to takejto prázdnej pristane. Premýšľam, prečo som sa minimalistkou nestala už dávno.
Kopa šatstva mi to rýchlo pripomenie. Zrazu nevidím kusy látky, ale spomienky a zážitky. Zbaviť sa ich, na to nemám srdce.
Život môjho šatstva je takmer nekonečný, umelo predlžovaný, kým sa to len dá. Najprv ho nosím do mesta, neskôr v ňom športujem, potom slúži na doma a na koniec z neho vznikne handra.
Ako toto čierne tričko so smajlíkmi. Pamätám si, ako som v ňom na strednej škole chodievala v piatok večer do mesta. Domov som prišla o pätnásť minút neskôr a o dve poldeci veselšia než bola dohoda. Mama ma už čakala. Ovoňala tričko a akoby v rukách držala korunný dôkaz, s výčitkami sa na mňa oborila: „Celé zafajčené! Kde si sa zas túlala?“
Neskôr som sa tričku za pobyt v zafajčených krčmách revanšovala. Vyniesla som ho na hrebene tirolských álp. Prepotené, po páde na kameňoch trošku roztrhané, no tie výhľady...! Keby mohlo rozprávať, nejedna blúzka by mu závidela.
Na starobu sa z čierneho trička stal domased. Kúpe sa vo výparoch voňavých jedál, váľa sa po koberci, znáša útoky detí a napriek pokročilému veku si ani teraz v skrini pridlho nepoleží.
Zato elegantné červené krajkované šaty už dlho neopustili vešiak. Pandémia z nich spravila prílišný rozmar. Zažili so mnou mnoho. Hoci to nepísané zákony pravých dám nepovoľujú, zúčastnila som sa v nich na viacerých plesoch, ba dokonca získali privilégium poslúžiť ako svadobné popolnočné. A ktovie, možno keď opäť nastane doba, v ktorej sa smie chodiť po báloch, budú už celkom zabudnuté a ja ich s veľkou slávou znovu vytiahnem, akoby boli nové.
Tak ako som to spravila s mojimi čiernymi zateplenými športovými nohavicami. Našla som si ich pod vianočným stromčekom, keď som mala asi šestnásť. Vraj na bežkovanie. No ďakujem pekne, pomyslela som si vtedy. Bežkovanie bavilo mojich rodičov, nie mňa. Ja by som radšej dostala nejaké štýlové tričko na diskotéku. Gate skončili v skrini.
Neskôr som pochopila, prečo bežkovanie mojich rodičov tak bavilo a že kvalitné teplé športové nohavice sú naozaj skvelým darčekom. Po rokoch nepoužívania vyzerali ako nové. Nosím ich dodnes. Momentálne síce namiesto bežkovania na zimné prechádzky s kočíkom, no už sa neviem dočkať, keď deti trochu podrastú. Myslím, že viem, čo dostanú pod vianočný stromček...
Triedim kopu šatstva a cítim sa, akoby som listovala vo fotoalbume. Snažím sa spomienky ukryté v kusoch látky bezpečne uložiť do svojej pamäte. Len vtedy som ochotná niečoho sa vzdať...
V rukách sa mi ocitnú tmavomodré tepláky. Popravde, v súčasnej dobe je to asi jediný kus oblečenia, ktorý reálne potrebujem. Uložím ich na čestné miesto na polici a dúfam, že čoskoro aj pri pohľade na ne budem už len spomínať.
Spomeniem si na dobu, keď sme žili v rúškach a teplákoch, pousmejem sa a položím ich na kopu pripravenú na vyradenie.