Blato

Autor: Martina Paulenová | 20.4.2021 o 16:00 | Karma článku: 10,43 | Prečítané:  345x

V rádiu som započula, že vedci odhalili akúsi tajomnú baktériu žijúcu v blate. Primiešali ju do stravy laboratórnym myšiam a z tých sa razom stali šťastné laboratórne myši, plné elánu do života a odhodlania niečo dokázať.

Čudujem sa, že sa na to prišlo až teraz. Keď pozorujem svoju dvojročnú dcéru,  je celkom očividné, že medzi blatom a šťastím je priame prepojenie.

Čím je hlbšie, mokrejšie, mazľavejšie a voňavejšie, tým viac láka detské nôžky a rúčky ponoriť sa doň. Zamaskovať pôvodnú farbu čižmičiek, overiť nepremokavosť šušťákov a tolerantnosť rodičov. Pozbierať ho čo najviac za nechty, nechať ho vpíjať sa cez pokožku a v nestráženej chvíli snáď aj trochu ochutnať. Nasávať milióny blatových baktérií a nechať sa zaplavovať hormónmi šťastia.

Všimli ste si, že zablatené deti sa skoro vždy usmievajú?

Až kým na scénu neprídeme my - rodičia. Prejsť cez blato v nás často vzbudzuje odpor. Bojíme sa, že si zničíme odev či povesť. Za každým zablateným chodníkom vidíme namáhavé čistenie a pranie. Naučili sme sa chodiť po asfalte, obchádzať kaluže a nevybočovať z cesty. A snažíme sa to naučiť aj svoje deti.

Minule ma počas behania zaskočilo blato. Chodník predomnou bol zľadovatelý, príliš šmykľavý. Mohla som sa otočiť a vrátiť sa tou istou cestou, no nedokončenie plánovaného okruhu mi pripadalo ako prejav slabej vôle. Čerstvo poorané podmáčané pole sa javilo byť jedinou schodnou možnosťou.

Pozrela som sa na svoje nové bežecké tenisky.

„Bohužiaľ, patríte do terénu,“ prihovorila som sa im. „Nie ste na parádu.“  A šup s nimi do blata. Ponorili sa takmer celé.

Prvé metre boli rozpačité. Akoby som stále dúfala, že sa mi podarí zablatiť sa v medziach elegancie. No keď som na svojom líci zacítila kvapku odfrknutého studeného blata, niečo v mojej hlave akoby sa preplo.

Neviem či to bolo dávkou blatových baktérií, no odrazu prestávam myslieť na zranenú dušu bežeckých topánok, či nevraživý pohľad práčky, ktorý ma čaká po príchode domov.

Nechávam svoje nohy zabárať sa do tej lepkavej hmoty. Nehľadám optimálnu cestu, bežím rovno za nosom. Kvapky blata pristávajúce na mojej pokožke mi už nepripadajú také odpudivé a svojská vôňa vlhkej hliny v mojom mozgu spúšťa zvláštnu formu meditácie. V tom blate sa cítim tak nažive ako už dlho nie, trochu rebelsky a veľmi slobodne. Na krátku šťastnú chvíľu akoby som sa stala súčasťou prírody.

Vraciam sa na asfalt. Vo vchode opatrne nastúpim do výťahu a prosím gravitáciu, nech s opadávaním vzoriek pola zachytených v mojej podrážke ešte chvíľu počká. Som si takmer istá, že pozitívny účinok blata by sa z dlážky na mojich susedov nedokázal preniesť a že by preto pre mňa nemali dostatok pochopenia.

Zato Emka ma víta s obdivom a uznaním. V jej očiach som sa takáto zablatená o malý kúsok priblížila obrazu dokonalej supermamy.

Večer likvidujem následky. Zametám dlážku, sprchujem tenisky a premýšľam, ako dlho asi bude vedcom trvať, kým si účinky baktérií z blata budeme môcť dopriať bez týchto vedľajších nepríjemností.

 Blato vo forme tabliet, nechali by ste sa ponúknuť?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mikloš: Matovičova reforma? Ďalší konflikt, výsledok žiadny

Bývalý minister financií tvrdí, že takto sa to nerobí.

Stĺpček Jakuba Fila

Čím dlhšie bude Matovič páchať škody, tým ťažšie ich bude zahojiť

Štát by mal komunikovať zrozumiteľne.


Už ste čítali?