Každý výmoľ, štruktúru asfaltu, sklon chodníka. Vedela by som nakresliť detailný plán všetkých predmetov umiestnených do jedného metra od cesty a zreferovať kto kedy kosí trávu alebo strihá stromčeky. Zdravila som sa s psami stojacimi za plotmi, vedela o športových výkonoch miestnych bežcov a z videnia poznala nielen lokálne mamičky ale aj všetky detské sídliskové gangy.
„Už, aby tá naša Emka začala chodiť a my sme konečne mohli začať podnikať prechádzky aj do terénnych lokalít,“ povzdychla som si vtedy z času na čas.
Odvtedy prešiel už takmer rok. Emka sa kočíkom neviezla už niekoľko mesiacov. Chce chodiť pešo, presne ako mamina s tatinom.
„Emka poď, ideme ďalej...“ mávam na ňu. „Pri najbližšej lampe dostaneš chrumku.“
Viem, že motivovať dieťa jedlom asi nie je ideálne, no pamlsky očividne nefungujú len na psíkov. Emka rapídne zvýši svoje tempo a zrazu sme schopné zdolať aj pomerne dlhé trasy. Pokojne aj okruh okolo celého paneláka.
Nikdy by som neverila, že raz označím obchôdzku okolo paneláka za dlhú. Ani že mi jej prekonanie bude trvať dve hodiny. Pri našich prechádzkach nebýva problémom len tempo, ale aj udržanie správneho kurzu. Chvíľu to vyzerá, že ideme správnym smerom, no stačí, že nám do cesty vojde jazvečík na vodítku alebo natrafíme na veľkú mláku a Emka veľmi ľahko zabudne, kam sme sa vlastne vybrali. Otočí sa okolo vlastnej osi a vyberie sa tam, kde je to pre ňu v tej chvíli najzaujímavejšie. A tak naša chôdza pripomína skôr tanec. Desať krokov vpred, pätnásť vzad.
Sú však veci, ktoré ju motivujú ísť vpred. Predovšetkým hojdačky a pieskoviská. Nikdy som nechápala, prečo ľudia s deťmi toľko času trávia na rôznych atrakciách a detských ihriskách. Prečo radšej nejdú niekam do prírody? Asi som bola dosť naivná, keď som si myslela, že naše deti budú celý deň odhodlane kráčať len kvôli krásnym výhľadom a čerstvému vzduchu. Detské nôžky proste prekráčajú omnoho viac metrov, keď je v cieli vidina hojdania.
Odkedy Emka začala chodiť, moje športové hodinky mi prestali gratulovať k počtu zdolaných krokov, počas prechádzok nezvládam vybaviť telefonáty ani počúvať podcasty. A hoci jedným okom musím stále kontrolovať potencionálne riziká, napriek tomu často bojujem s mikrospánkom.
Nikdy by som nepovedala, že tak rýchlo príde čas, keď mi moje monotónne ale dlhé a svižné prechádzky s kočíkom začnú chýbať.